Myslel si, že je to len chudobný žobrák s postihnutím! Každý deň mu dávala zo svojho mála jedla… Jedného rána sa však všetko zmenilo!
Toto je príbeh chudobného dievčaťa menom Zuzana a žobráka s postihnutím, ktorého sa všetci posmievali. Zuzana bola mladá žena, len 24-ročná. Predávala jedlo v malom drevenom stánku pri ceste v Košiciach. Jej stánok bol zhotovený zo starých dosiek a plechových plátov. Stál pod veľkým stromom, kam chodilo veľa ľudí na jedlo.
Zuzana nemala veľa. Jej topánky boli ošúchané a šaty pozášivované. Ale vždy sa usmievala. Aj keď bola unavená, zdravila ľudí s úsmevom. „Dobrý deň, pane. Nič to nie je,“ hovorila každému zákazníkovi.
Každé ráno vstávala skoro, aby uvarila ryžu, fazuľu a zemiakové kaše. Jej ruky pracovali rýchlo, no srdce jí tĺklo pomaly od smútku. Zuzana nemala rodinu.
Jej rodičia zomreli, keď bola mladá. Bývala v malej izbe neďaleko svojho stánku. Bez elektriny a čistej vody.
Len ona a jej sny. Jedného popoludnia, keď Zuzana upratovala svoj stolík, prešla okolo jej kamarátka Teta Mária. „Zuzana,“ povedala Teta Mária, „prečo sa stále usmievaš, keď máš ťažkosti ako my všetci?“ Zuzana sa znova usmiala a odpovedala: „Pretože plač nič nedá do môjho hrnca.“
Teta Mária sa zasmiala a odišla, ale jej slová zostali v Zuzaninom srdci. Bola to pravda. Nemala nič.
Ale stále kŕmila ľudí, aj keď nemohli zaplatiť. Netušila, že jej život sa čoskoro zmení. Každé popoludnie sa v Zuzaninom stánku dialo niečo zvláštne.
Na rohu cesty sa objavil žobrák s postihnutím. Vždy prišiel pomaly, tlačiac svoj starý vozík rukami. Kolesá vydávali drsný zvuk, keď sa odrážali od kameňov.
Vrzg, vrzg, vrzg. Ľudia, ktoré prechádzali, sa mu smiali alebo si zakrývali nos. „Pozri sa na tohto špinavého chlapa zase,“ povedal jeden chlapec.
Nohy mu boli obviazané obväzmi. Jeho nohavice boli na kolenách roztrhané. Tvár mala pokrytú prachom.
Mal unavené oči. Niektorí hovorili, že smrdí. Iní, že je blázon.
Ale Zuzana neodvracala pohľad. Volala mu Otec Janko. Jedného popoludnia, pod úpalným slnkom, Otec Janko dotlačil svoj vozík a zastavil sa pri jej stánku. Zuzana sa naňho pozrela a povedala tichým hlasom: „Si tu zase, Otec Janko. Včera si nejedol.“
Otec Janko sklopil pohľad. Jeho hlas bol slabý. Bol príliš slabý, aby prišiel, povedal.
Nejedol som dva dni. Zuzana sa pozrela na svoj stôl. Zostal len jeden tanier fazule a zemiakov.
To bolo jedlo, ktoré chcela zjesť sama. Na chvíľu zaváhala. Potom, bez slova, vzala tanier a položila ho pred neho.
„Tu máš, jedz,“ povedala. Otec Janko sa pozrel na jedlo a potom na ňu. „Dávaš mi svoj posledný tanier zase?“ Zuzana prikyvla.
Uvarím si znova, keď prídem domov. Ruky sa mu triasli, keA od tej doby sa Zuzanin príbeh rozprával po celej krajine ako príklad, že skutočná ľudskosť sa nikdy nestráca.
