Zuzka a jej myšky
Vediem si svoj blog, som psychologička a píšem o sebe.
Pred pár týždňami som stretla dievčatko, sedelo na lavičke v parku, kŕmilo bagetou holuby…
Bolo veľmi rozprávkové, a keď som ho videla tretíkrát, uvedomila som si, komu sa podobá — mne.
Rodičia sa rozviedli, mama sa vydala a odišla do zahraničia, otec žije s inou pani (ako mi povedala Zuzka, tak sa volá).
Otcovi a Aline sa narodil syn, pomenovali ho Adam…
Pozerala som sa na to malé dievčatko a videla som seba.
Ako jej môžem pomôcť? Ako zaistiť, aby v tridsiatich piatich nepísala takéto správy…
“Zuzka, pracujem v ***, chceš sa naučiť kresliť?”
“Áno,” prikyvuje dievčatko ochotne.
Idem s ňou domov a ponúkam unavenej mame, aby jej dcéra chodila do nášho štúdia. Akoby som nevedela, že je to macocha…
“Je to úplne zadarmo, len potrebujeme súhlas rodičov,” klámem.
“Ja nie som jej matka, dobre, príde manžel a porozprávame sa.”
Na druhý deň Zuzka prichádza do štúdia.
Opatrne ju usmerňujem, naozaj krásne kreslí, a ešte aj spieva.
Dohovorím sa s kolegami a Zuzku berú všade, kde sa dá.
Nehovorte mi, že to nejde.
Ak chceme, všetko je možné…
Snažím sa jej dať to, čo som nemala ja — pocit, že aj ona je dôležitá, nie len dievča, ktoré nikto nechce.
S týmto dievčatkom sme sa k sebe pripútali. Otec a macocha si myslia, že som sociálna pedagogička, ktorá im bola pridelená.
Naivní… alebo ľahostajní?
Skôr to druhé. Zuzka je pozostatok z minulosti, ale kam ju dať? Tak ju trpia.
Mama sa odsunula, posiela peniaze, oblečenie, raz za rok príde, ale neberie ju so sebou.
Prečo?
Lebo má manžela, ktorý nechce cudzie deti. On chce svoje…
A otec? Ten ju predsa má rád… hrdina, ktorý ťahá tento kríž v podobe Zuzky…
Pre mňa je Zuzka úžasná. Pre ostatných deti, pre učiteľov v centre.
Nevieme, aká je doma. Možno neznesiteľná, možno zlá a ostrá, lebo je to prívažok.
Nikomu nepotrebný a všetkým prekážajúci.
Ako ja…
“Eva, prečo si sa nevydala za Juraja?”
“Čo? O čom to hovoríš?” Pozerám sa na ňu. Odkiaľ to berieš?
“Nooo,” krčí plecami, “všetci vidia, že ťa miluje, a ty si taká… snehová kráľovná…”
V *** pracujem zo srdca, ako sa hovorí… no dobre, liečim sa. Ale nedokážem si pomôcť. Založila som si tento blog, riskla som a všetko povedala, lebo potrebujem pomoc… ponáhľam sa pomáhať všetkým, len nie sebe.
V Zuzke som videla to malé dievčatko, ktoré pomoc potrebovalo.
Snažila som sa, vážne, usporiadať vzťahy s oboma rodinami.
Otec, jeho žena a moja polosestra… vlastne ani nie sestra… Oni… Otec našiel odvahu a povedal mi, aby som nevolala, nechodila ani nepísala.
“Katka nechce,” hovorí so sklopeným pohľadom. Mala som trinásť, ostré kolená, veľké ruky na tenkých zápästiach — ako kraby, zdalo sa mi. Veľké ústa, trochu vystúpené oči.
Bola som najškaredšie dieťa na svete, aspoň som si to myslela. Kto by také mohol milovať?
“Oci… ale ja som tvoja rodná dcéra, a Katka je dcéra tvojej ženy,” skúsila som povedať.
“Chápeš, ona má ťažké puberty, chodili sme s ňou aj k psychológovi, treba ju obklopiť láskou, rozumieš?”
Áno, oci… Samozrejme, dobre.
Mama, nevlastný otec a brat žili svoj život. Mohli sa smiať vtipom, ale keď som vošla do miestnosti, utíchli.
Predstierali, že ma radi vidia, ale ja som cítila, že im prekážam.
Vždy som bola sama.
Ale tak veľmi som chcela, aby ma niekto videl. Aby ma miloval.
Otec povedal, že Katka sa učí zle.
Takže ja musím byť výborná, aby ma otec videl — som lepšia, nemám problémy… Neocenil ani nevšimol.
“Chcem byť psychologička,” hovorím si, nech otec ocení.
Nevšimol, neocenil, len zmizol.
Celý život sa snažím byť pre všetkých príjemná.
Pre mamu som bola pohodlné dieťa. Chválila sa kamarátkam, aká som šikovná.
Vedela som variť, upratovať, starať sa o Adama.
Neviem budovať vzťahy.
Pretože…
Lebo som svojich mužov udusila láskou, podozrením, žiarlivosťou… Pomáhala som iným, ale sebe nie.
Vedela som, že ma nemilovali dosť. Ale žiť sa musí… a ja som nemohla.
Rozmýšľala som — mať dieťa, pre seba. Ale čo ak…
Čo ak ju nebudem vedieť milovať? Prečo som si myslela, že to bude dievča?
Ďalšie nechcené, nemilované. Prívažok.
Vynáram sa z myšlienok.
“Eva, pôjdeš s Jurajom do reštaurácie?”
“Do akej reštaurácie, Zuzka?”
“Ach, prezradila som… on ťa pozve, predstieraj, že si prekvapená.”
“Dobre.”
Juraj ma naozaj pozval. A ja sa nebojím, Zuzka mi uviazala malý talisman — myšku so syrom.
Robili to na pracovných činoch.
Dala mi ju. Je to milé.
So Zuzkou sa učím žiť znova, tak, ako treba.
Neviem byť ľahká.
Neviem flirtovať, koketovať, hovoriť s mužmi s “iskrou”. Ale s Jurajom… s Jurajom je to jednoduché.
Nečaká nič.
Sedíme v polotmavej reštaurácii s čiernobielymi fotkami na stenách.
Lampión za oknom sa hojdá od vetra.
“Ako sa ti tu páči?” pýta sa.
“Príjemne.” Urobím si hlt vína. Zriedka pijem, ale dnes si môžem dovoliť. “Vieš, c”A dnes, keď som sa pozrela do zrkadla, konečne som v sebe uvidela nielen seba, ale aj tú malú Zuzku, ktorá sa už nikdy nebude báť byť milovaná.”
