Rozhodli sme sa s manželom, že si vezmeme psa z útulku. Manžel chcel pôvodne kúpiť čistokrvného psa, vraj plemeno prináša ušľachtilosť, múdrosť a vernosť.
Ale veľmi som ho prosila, aby šiel so mnou do jedného útulku, a neochotne súhlasil. Po celý náš spoločný život, a to sme spolu prežili dosť rokov, mi Jozef nikdy neoponoval. Prečo pes, pýtate sa, a nie dieťa? Sme sami a už v úctyhodnom veku. Obaja chápeme zodpovednosť za to stvorenie, ktoré si osvojíme.
Dieťa treba vychovať, vzdelávať a dať mu budúcnosť. To je dlhodobý “projekt”, ale so psom budeme spolu až do konca. Bude to náš spoločný Jozefkov “dieťatko”.
V útulku sa nám naskytol hrozný pohľad. Bol tu nepríjemný zápach a do toho sa miešal nekonečný štekot a vytie, ktoré trhalo dušu. Všetky psy na nás hľadeli s nádejou ako deti bez domova, natiahli svoje „ruky“ k nám.
S manželom sme kráčali okolo nespočetných tesných klietok a stovky očí nás sledovali na každom kroku. Bože, prečo tieto zvieratá tak trpia?! Zdá sa mi, ak nebudú opustené zvieratá, nebudú ani deti bez rodičov, a sirotince stratia význam.
Zvieratá, ako deti, potrebujú trpezlivosť, lásku, starostlivosť, a ešte k tomu, komunikujú v “cudzom” jazyku, ktorý často ani nepochopíme správne.
Zrazu Jozef zastal pri jednej klietke. Tam ležal pes, úplne ľahostajný k svetu s uhasnutým pohľadom. Nereagoval na našu prítomnosť. Zdal sa byť hluchý a slepý. “Prečo chcete tohto otrhanca, vezmite radšej tohto, veď je to plemeno,” ponáhľal sa k nám “opatrovateľ útulku”.
“Je to odložený pes, mnohokrát ho zradili a vrátili, zdá sa, že hladovkou sa rozhodol ukončiť svoj bezcenný život,” konštatovala mladá dobrovoľníčka s horkosťou v hlase fakty z biografie tohto smutného chudáčika. Jozef skúsil oslovit psa, ten však len pohŕdavo obrátil hlavu, už ľuďom neveril.
“Viete, on je veľmi dobrý, poslušný, a aj keď je to kríženec, je veľmi verný, na rozdiel od ‘kráľov prírody’,” v jej hlase sa zjavila nádej, nasledovala nás a pozorne sledovala každý náš pohyb. Podala som ruku cez mreže, aby som pohladila psa. Pes sa nečakane obrátil ku mne, pozrel sa mi do očí a pritlačil si ňufák na moju dlaň.
Začala som sa smiať. Pes sa zhlboka nadýchol, postavil sa na nohy a zavrtel chvostom. “Zázrak!” zvolala dobrovoľníčka, “ste prví, na koho zareagoval.” “Veterinár už začal pripravovať jeho uspanie,” dodal vedúci útulku, ktorý bol celkovo dobrý človek, ale ľahostajný k svojej práci.
Dobrovoľníčka pokračovala: “Viete, pes akoby všetko chápal a v noci ticho vyje, oplakáva svoju osamelú existenciu, a dokonca mu tečú slzy z očí.” “Nevideli ste, ako psy plačú, ale ja som to videla!” náhle s horkosťou vyhlásila a odvrátila vlhké oči.
Treba vidieť môjho Jožka v tej chvíli. Podobal sa tomuto psovi, bitému životom. Nikdy nezabudnem na jeho oči, ktoré tak psovsky prosili o milosrdenstvo. A vedľa neho oči psa. Dlho sme si hľadeli do očí. Tam, v hĺbke duše toho psa, sa odohrávalo búrky emócií, nezabudol zradu ľudí, ale túžil po rodine! Zrazu sa v ňom prebudila túžba žiť!
Začal vyť, dlho a žiaľne, akoby prelieval všetku bolesť. K našej klietke sa zhromaždili všetci pracovníci útulku. Mnohí plakali a svoje slzy neskrývali. Jozef kľačal pred psom, akoby vyprosil odpustenie za hriechy celého ľudstva.
“Víla,” povedal jeden z pracovníkov a odovzdal nám vodítko. Odprevádzal nás celý útulok. Ktosi veľmi zbožný nás potajomky prežehnal. A tento kríž navždy zapečatil našu trojčlennú rodinu.
Muž na plemenného psa úplne zabudol. Napokon, “kúpiť psa” znie trochu zvláštne, nemyslíte? Je možné kúpiť si priateľa? Dá sa kúpiť vernosť a láska?
Pes šťastne cupkal vedľa nás, Jozef ho pustil z vodítka, nech si užije slobodu. A ten, akoby vedel, že s nami zostane až do konca, už nikdy nezaplače.
