Milan Kováč nikdy nedaroval žiadne darčeky svojej žene, s ktorou pokojne prežil celých dvadsať rokov. A nikdy mu to neprišlo na um. So Zdenkou sa vzali rýchlo, mesiac po tom, ako sa spoznali.
Ani ich schôdzky neboli dlhé a bez darčekov. Prichádzal do dediny, kde Zdenka bývala, zapískať pod jej oknami. Ona vybehla z domu a spolu si sadli na lavičku pri bráne, sedeli až do polnoci, občas si vymenili pár slov.
Prvýkrát ju pobozkal až keď ju požiadal o ruku. Svadbu oslávili. Život išiel svojou cestou, so všetkými starosťami a povinnosťami. Milan sa stal výborným hospodárom. Choval množstvo dobytka. Zdenka bola tiež pracovitá. Záhrada, ktorú pestovala, bola predmetom závisť susediek. Prišli deti. Povijany, bodyčká, detské choroby. Na darčeky nebol čas. Človek bol rád, že sa mohol vyspať. Sviatky prebiehali obyčajne, oslavovali ich jednoduchými hostinami. Tak plynul ich život – možno nevýznamný, každodennými ťažkými starosťami, ale rovný a pokojný.
Raz išiel Milan so susedom predávať zemiaky a slaninu na trh, práve pred ôsmym marcom. Nedávno otvoril pivnicu, prebral zemiaky a rozhodol sa predať prebytočné. A slaninu – načo nechávať ležať, čoskoro zabijú bravčové, bude čerstvá. Takže stojí Milan na trhu. Mráz je príjemný, nie príliš silný, cítiť voňu jari. Predal prekvapivo rýchlo. Slanina išla na odbyt okamžite. Zemiaky rozobrali, akoby to bola nejaká vzácna vec. „Dobré peniaze som zarobil,“ potešil sa Milan, „Zdenka bude rada.“
Zložil vrecia do susedovho auta a vyrazil po obchodoch. Žena mu povedala, aby kúpil pár drobností. Najprv, podľa zvyku, zašiel do krčmy pri supermarkete, aby oslávil úspešný predaj. Nie, nebol alkoholik. Ale nejako veril, že ak si nedá pohárik na úspešný predaj, nabudúce mu nepriazní šťastie. Keď vypil príslušné množstvo, v dobrom rozmare kráčal po hlučnej ulici. Pozeral sa na výklady, na množstvo ľudí. A tu sa mu tak trochu pohľad zasekol: pri veľkom výklade stála mladá dvojica. Dievča čerstvé a mladé, presne ako jej sprievodca, rovnako mladý chlapec.
Dievča očarené pozeralo na šaty, ktoré viseli na figuríne v obchode.
„Martina, poďme ďalej, čo sa tak tupo pozeráš na tie šaty?“
„Pozri, aké krásne, sadli by mi.“
„No veď, obyčajná handra.“
„Hlupák ty, Janko, to je vrchol módy. Retro. Daruj mi ich na ôsmy marec, dobre?“
„Martina, veď vieš, že máme peniaze na doraz? Ak to kúpim, potom budeme mesiac žiť od výplaty k výplate.“
„Nejak to zvládneme, no nechceš, Janko? Tak veľmi ich chcem. Už rok sme manželia a ty si mi ešte nikdy nedaroval nič na sviatok, ani na Vianoce.“
„Martina, čo to so mnou robíš? Budeme mesiac jesť len zemiaky a kapustu?“
„Janko, milujem ťa, zlatko moje,“ Martin bez hanby pobozkala manžela na pery a popohnala ho do obchodu.
Chlapec rezignovane pokrčil ramenami, keď si všimol Milanov pohľad, akoby chcel povedať: čo urobíš, brácho… ženy sú proste ženy. Čoskoro dvojica vybehla z obchodu. Martina sa šťastne smiala a vďačne sa tulila k manželovi. Za chvíľu sa strátili v dave. Milan sa nad niečím zamyslel. Stál a pozeral sa na šaty vo výklade. Naozaj pekná vec. Jednoduché, s kvetmi, podobné Zdenkinej sukni, v ktorej chodievala na schôdzky.
A niečo sa v ňom pohlo. Možno si spomenul na mladosť, možno uvidel seba v tej mladej dvojici. V žilách mu začalo kolovať dávno zabudnuté vzrušenie. A zrazu mu napadlo: „A ty si nikdy nedaroval Zdenke žiadny darček. Vždy bolo niečo dôležitejšie. A považoval som to za rozmar. Ale pozri, Jano je ochotný žiť od huby, len aby urobil radosť žene. Takže ju naozaj miluje. A ja milujem Zdenku? Pred svadbou sa mi zdalo, že áno. Potom sa to nejako vytratilo. Žili sme, ako sme žili. Nič sa nedá spomenúť. Len starosti. Ach, život je plechovka!“
To cudzie šťastie, ktoré potajme videl, ho tak oslepilo, že až mu srdce zabolelo z túžby zažiť ho aj on sám.
Rozhodne vošiel do obchodu. Mladá predavačka sa mu ponáhľala v ústrety:
„Môžem vám pomôcť?“
„Pomôž, dcérka. Potrebujem tie šaty, čo visia v okne na figuríne.“
„Ó, to je vrchol módy, ušité v retro štýle, čistý hodváb. Vaša dcéra bude nadšená.“
„Nie pre dcéru, pre manželku,“ mračil sa Milan.
„Ach, ako som rada za ňu,“ zašveholila dievčina, zatiaľ čo balila darček.
„Koľko to stojí?“
Predavačka povedala cenu a Milan ostal v úžase. To boli pre neho veľké peniaze.
„A prečo je to také drahé?“ nevrlo sa spýtal. Dievča mu trpezlivo vysvetlilo:
„Tieto šaty navrhol známy módny návrhár.“
Milan sa zamyslel. Bolo mu ľúto peňazí. Ale potom sa mu pred očami znovu objavil Martinin šťastný výraz. A rozhodol sa.
„Beriem,“ odpočítal bankovky a spokojný so svojím rozhodnutím vyšiel z obchodu s taškou. Tou dobou prišiel aj sused. Cestovali domov vesele. Sused sa chválil, že deň bol ziskový. Všetko do posledného centa viezie domov.
„A ty ako?“
„Čo ako?“
„Veľa si zarobil?“
„Čo ty mi počítZdenka sa na neho usmiala tak láskavo, že mu bolo jasné, že tento malý darček zmenil všetko.
