Denník, 15. mája 2024
Biznis trieda. Dlhý let do Viedne. Kúpila som si lístok vopred, vybrala si miesto pri okne – chcela som tento let stráviť v pokoji, trochu pracovať a oddýchnuť si. Všetko išlo ako obvykle: cestujúci nastupovali, batožina mizla do priestoru nad sedadlami, letušky ponúkali vodu.
Už som sa usadila, keď do kabíny vošiel muž v drahom obleku. V ruke mal koženú aktovku a s neochvejnou sebavedomosťou pristúpil k svojmu sedadlu – vedľa mňa. Prebehol pohľadom sedadlo, potom sa pozrel na mňa, nahnevane sa zaškeril a povedal nahlas, aby ho všetci počuli:
„Čo je toto za nezmysel? Zaplatil som za biznis triedu, a mám pocit, ako keby som bol v pražskom metre počas špičky!“
Dramaticky prevrátil oči a hodil na mňa pohŕdavý pohľad.
„Letím na dôležitú konferenciu, potrebujem sa pripraviť, a teraz sa ani pohodlne neposadím,“ vyhrkol, ťažko klesajúc do sedadla.
Vedela som, na čo naráža. Alebo skôr – na koho.
„Prečo vôbec takýmto predajú miesta v biznise?“ zamrmlal síce potichu, ale dosť nahlas, aby som to počula.
Posadil sa a hneď ma začal strkať lakťom, akoby chcel zdôrazniť svoju nespokojnosť. Bolelo to nielen fyzicky, ale aj duševne. Otočila som sa k oknu, zadržujúc slzy. Nikdy by ma nenapadlo, že dospelý človek, ktorý vyzerá slušne, môže byť taký zlý.
Celolet sa správal, akoby ma chcel naschvál rozčúliť – šuštel papiermi, vzdychal, ale viac nehovoril. Zvykla som si na odsudzujúce pohľady. Ale nie na také otvorené hnusanie.
Avšak ku koncu letu sa stalo niečo nečakané, čo ho donútilo ľutovať svoje správanie. Keď sme pristáli a začali vystupovať, prišiel ku mne môj asistent z ekonomickej triedy. Zdvorilo sa uklonil a povedal:
„Pani Kováčová, bude vám vyhovovať, keď po registrácii v hoteli pôjdeme rovno na miesto konferencie? Všetko som pripravil.“
Muž vedľa mňa stuhol. Cítila som, ako na mňa hľadí. Asistent odišiel a on náhle začal hovoriť úplne iným tónom:
„Prepáčte… vy tiež letíte na konferenciu? Počul som, že tam bude vystupovať jedna veľmi vážená výskumníčka… Volá sa Kováčová.“
„Áno,“ odpovedala som pokojne, berúc si tašku, „to som ja.“
Zbledol, rozhádzal sa, začal niečo bláboliť o tom, ako dlho sa zaujíma o moju prácu, ako počul o mojej prednáške o kognitívnych technológiách.
Len som sa zdvorilo usmiala a vyšla som prvá. On zostal sedieť, akoby mu niekto vypustil vzduch.
Dúfam, že po tomto si ten cudzí muž raz a navždy zapamätá, že ľudí netreba súdiť podľa vzhľadu.
