7. marec
Dnes bol jeden z najťažších dní v mojom živote. Je zvláštne písať tieto slová, ale potrebujem to zo seba dostať. Kto by povedal, že aj tvrdý chlap ako ja, čo nosí čierne tričká, bradu až na hruď a tetovania na rukách, dokáže plakať pred ľuďmi ako malé dieťa? Ale keď musíte povedať zbohom štvornohému kamarátovi, s ktorým ste prežili 14 rokov, všetky pózy padajú bokom.
Volala sa Vierka. Malá biela pitbulka, ktorú som priviedol zo zvieracieho útulku v Bratislave, keď som ešte býval v Petržalke a nevedel, čo so sebou. Odvtedy so mnou prežila všetky moje udalosti sťahovania, nový byt aj starú Feliciu, jazdy po horách, prechádzky popri Dunaji. Boli sme nerozlučný pár.
Dnes ráno už lapala po dychu. Sledoval som, ako leží na deke u nášho veterinára v Ružinove, oči zakalené, už ani chvostom nemávala. Lekár mi vysvetlil, že jej trápenia sa už neskončia, že ani lieky nepomôžu. Nechcel som to počuť, ale vedel som, že jediným riešením je nechať ju v pokoji odísť.
Keď jej napichol do labky kanylu a pripravil injekciu, akoby sa mi v hrudi roztrhlo srdce. Držal som jej mokrú hlavu a šepkal jej do uška, že ju nikdy nezabudnem. Hladil som jej sivastý ňufák a tie jej uši, čo nikdy nevedeli postáť. Myslel som, že vydržím, no vo chvíli, keď zavrela oči, mi vytryskli slzy, silnejšie ako ktorúkoľvek noc, keď som bol sám a netrafil domov bez jej pomoci. Bojoval som s emóciami, ale napokon som jej dal posledný bozk a rozplakal sa tak, ako som sa hanbil pred celým svetom.
Keď odchádzala, mal som pocit, že so mnou odchádza kus môjho detstva aj dospelosti. Tí, ktorí nikdy nemali šancu zažiť psie priateľstvo, asi nepochopia, aké miesto dokáže zviera zabrať v srdci človeka. Sú pre nás rodinou, kamarátom, dôverníkom – a keď príde ich čas, bolesť je rovnaká, akoby odchádzal blízky príbuzný.
Dnes viem, že rozhodnutie urobiť posledný krok bolo pre Vierku a jej trápenie najlepší čin, aký som mohol urobiť. Je to veľmi ťažké, ale viem, že teraz netrpí. Čítal som na internete množstvo príbehov ľudí, ktorí prežili to isté, a v komentároch je veľa súcitu všetci sa zhodujú, že zvieratká tu nie sú naveky, a práve preto treba každý deň s nimi stáť za to.
Ak by som mal z tejto straty získať nejakú lekciu, je to, že si mám vážiť každý okamih s blízkymi nielen so psom, ale aj s ľuďmi. Treba si vychutnať obyčajné dni, lebo nikdy nevieme, kedy príde rozlúčka. A možno o pár týždňov či mesiacov bude niekde v útulku čakať nový štvornohý kamoš, ktorému dám domov a nové meno. Lebo práve to je to, čo mi Vierka zanechala srdce veľké ako celé Slovensko a ochotu vždy pomôcť tým, čo nemajú nikoho.
