A servítky si kde dala? Hovorila som ti, že mám vybrať tie so strieborným vzorom, pekne ladia s obrusom Emília Balážová, neobzrela sa, len ďalej krájala citrón na priezračné plátky.
Jej muž, Ľubomír, by už v tejto chvíli sedel pred starým televízorom a čakal na priamy prenos Silvestrovského galavečera, no dnes stále nebol doma. Emília mrmlala pre seba, hrkotala v osamelej kuchyni, kde bolo teplo, čisto a zostávali tri hodiny do polnoci. V trúbe sa dopekala kačica s jonatánkami ich rodinná špecialita, recept dedil z generácie na generáciu. Celý byt svietil, stromček bol obsypaný žiarovkami, všade voňal smrek, v srdci jemný nádych očakávania zázraku, čo nezmizne ani po päťdesiatke.
Emília si utrela ruky do utierky a pozrela na hodinky. Ľubko meškal. Vravieval, že sa na chvíľu zastaví v kancelárii po zabudnutý darček, a potom akoby sa prepadol. S úsmevom si predstavovala, čo to asi špeciálne vyberá veď tento rok oslavovali striebornú svadbu, dvadsaťpäť rokov bok po boku, a rozhodli sa osláviť Silvester len vo dvojici, bez hlučných návštev, dávno dospelých detí.
Chodbou sa ozvalo cvaknutie zámky. Emília si načechrila účes, zhodila zásteru a rozžiarila sa v tmavo-modrých šatách. Vzápätí vietor privial niečo zvláštne Ľubomír neprišiel sám. Po jeho boku stála mladá žena, švihala si mokrým snehom z elegantného hnedého kožúška, žiarivo ryšavé vlasy, neúprosný pohľad a pery ako čerstvé maliny. V ruke držala sieťku plnú mandarín a Ľubo s previnilým úsmevom zvieral fľašu Hubert de Luxe.
Emi, máme hostí! príliš hlasno vykríkol manžel do tichej predsiene. Predstav si, toto je Zlatica Hudecová. Zlatka je naša nová hlavná účtovníčka.
Emília stuhla. Pohľad putoval z manžela na návštevu, späť.
Dobrý večer, zamumlala. My… čakali sme ešte niekoho?
Zlatica, akoby ju žiadna situácia nemohla vyviesť z miery, natiahla k Emílii ruku v tenkej koženej rukavici.
Ach, Emília, to ste vy? Neverili by ste, aké veci sa mi dnes stali! Hotové slovenské crazy story! Vy ste mi zachránili Silvester. Ľubko bol ako hrdina, poviem pravdu. Veľká vďaka!
Ľubo sa urputne vyzúval, neodvážil sa žene pozrieť do očí.
Vieš, Emi, ono tak… Bola som v kancelárii a naraz vidím, Zlatka sedí a plače. Šialené. Praskli jej trubky, byt plával, zima, elektrina kaput, opravár príde až po štátnom sviatku. Sama, bez rodiny. No kam inam by mohla? Veď nie na stanicu! Tak vravím: Zlatka, poďte k nám! Emília navarila, stôl plný, neodmietne dobrého človeka…
Emília počúvala tú tirádu s pocitom, že jej útulný svet praská. Dvadsaťpäť rokov. Večer len pre dvoch. Sviečky na stole. A teraz táto víla v norkovom kožuchu.
Vstúpte, povedala sucho. Už keď ste tu.
Zlatica preletela do obývačky ako víchor, okamžite zamorila priestor oblakom predraženého parfumu. Kačica a ihličie zmizli za závojom sladkej dámskej vône.
Je to tu nádherné! štebotala drzo. Také… old school. Presne ako u mojej babky kredenc. Atmosféra, ako v múzeu socializmu!
Emílii stislo čeľusť. Kredenc bol z masívneho dubu, pred piatimi rokmi dovezený z Talianska za tisícky eur. Ale vysvetľovať to dievčisku, ktoré by mohla byť jej dcérou?
Ľubo, pomôž hosťke s kabátom, šepkla a zmizla v kuchyni. Potrebovala vydýchať. Ruky sa jej triasli.
O minútu pribehne Ľubo s obitým výrazom, v očiach tvrdohlavosť.
Emi, nenahnevaj sa… Fakt nemala kam ísť. Je Silvester, srdce treba mať. Posedia, najedia, vypijú, zavolám jej taxi alebo môže prespať na gauči…
Na gauči?! Emília sa otočila s polievkovou naberačkou v ruke tak prudko, že jej kĺby zbledli. Ľubo, spamätaj sa. Chceli sme byť dvaja. Do domu mi vlečieš drzú ženskú, uráža mi domácnosť a chváli sa vašim múzeom?
Ale ona to nemyslela zle! Mladá je, bezprostredná. No, Emi, prosím… Nepokaz mi pred kolegyňou reputáciu. Ešte povie v kancelárii, že som ju vyhodil. Veď s ňou robím, nemôžem…
Emília sa pozrela na muža, nepoznávala ho. Kde je ten láskavý človek, s ktorým budovala domov? Videla zrazu iba unaveného kohúta, ktorý chce zapôsobiť na mladicu na úkor manželky.
Dobrá, nech si tu teda sedí. Ale ak ešte raz kvákne niečo o mojom byte…
Nič nepovie, slubujem! Ľubo sa úľavom rozžiaril, chcel sa pobozkať, Emília cúvla.
Choď zabávať svoju úprimnosť. Ja nachystám stôl. Pridám tretí tanier.
Večera bola hustá ako silný vývar. Ticho, napätie viselo. Zlatica sa zbavila kožúška, v tesných šatách s príliš veľkým výstrihom striedajúc nohu cez nohu točila pohárom v ruke.
Ľubko, neotvoril by si už šampanské? Na rozlúčku so starým rokom, zvodne žmurkla. Tak som smädná.
Ľubko. Emílii vypadol z ruky šalát. Položila sleď pod perinou na stôl s rachotom.
U nás šampanské až pod polnocou, odsekla. Teraz si dajte morušový sirup. Domáci.
Zlatica pretočila oči.
Sirupček? Milučké. Ale ja sladké nepijem, postavu si strážim. Nemáte suché sekt? Veď polosládke vraj len pre neskúsené jazyky…
Ľubo zbehol do baru.
Mám dobrý koňak! Zlatka, chceš?
Ak len trošku, na zahriatie. Tu je pomerne chladno. Šetríte na kúrení?
Emília zasadla k stolu naproti páru. Prvýkrát sa cítila cudzo vo vlastnej domácnosti. Ľubo sa roztrhal pre Zlatku, dolieval jej, podsúval kaviár, bľabotal neuveriteľné vtipy, nad ktorými sa Zlatica rehotala, až jej šošovky drnčali.
A vy, Emília, nepracujete? obrátila sa Zlatica odrazu.
Pracujem, pokojne. Som hlavná technologička v cukrárskej továrni.
Fakt? Zlatkine nakreslené obočie vystrelilo. A vyzeráte tak… matersky. Ako niekto, kto varí polievky a čaká muža doma. Ľubko vravel, že ste šikovná, zlato v rukách. Ale, že by ste mali o čom hovoriť… vraj vás zhltla rutina. Ale pečené buchty tie vám idú.
Ticho krájalo čas. Tikot hodín, šum telky. Ľubo sa zakuckal konakom, tvár červená do nebies.
Takto som to nikdy… Zlatka, si niečo pomýlila! chrčal.
Emília položila pomaly vidličku. Praskla v nej všetka trpezlivosť. Tak o ničom sa rozprávať? Ony, že je len kuchárka?
Len pokračuj, Zlatka, usmiala sa ľadovo. Čo ešte moje zlatíčko o mne rozprávalo? Zvedavá som.
Zlatica zbledla, habkala.
Ale, neberte si to k srdcu! Muži potrebujú zážitky, emócie… Ľubo bol na firemnom večierku najväčší šoumen, tancovali sme lambadu, oddelenie tlieskalo. Vraví: Doma to nejde, žena unavená, nohy ju bolia.
Emília pod stolom pohladkala vlastné nohy. Neboleli ju. Len keď sa celé dni v kuchyni snažila na ten prekliaty Silvester.
Ľubo sa rozpadal, nevedel, čo robiť.
Dajme si prípitok! zúfalo vyhŕkol.
Počkaj, nespustila pohľad zo Zlatky. A tie trubice? Čo sa vlastne stalo, Zlatka?
S trubicami? očami klipkala. Ach, áno, praskli! Celý Niagara! Veľké nervy, Ľubko bol ako záchranca… Váš manžel je chlap, nie ako môj bývalý.
Zaujímavé, zadumane povedala Emília. Vonku mínus pätnásť, keby vám tiekla vriaca voda, smrdeli by ste vlhkosťou a havarijnou službou. Ale vy voniate len kaderníctvom a túžbou po cudzom mužovi.
Zlatica vybuchla.
Ako sa opovažujete! Ja som hostka! Ľubo, povieš jej!?
Ľubo sa scvrkol na stoličke.
Emi, to si prehnala… Možno sa stihla prezliecť…
Mlč, Ľubo, zašepkala ticho, pevne. Postavila sa od stola. Dvadsaťpäť rokov som prehliadala tvoje blbosti. Dúfala v rodinu. A ja som tu len kuchárka, s ktorou nemáš o čom hovoriť.
Závesy rozhrnula prudko, z okna vybuchovali petardy.
Hotovo, otočila sa. Zlatici pobaliť mandaríny a odchod.
Zlatica sa nadýchla, no stret s Emíliou ju umlčal. Videla v jej očiach chlad, ktorý bol väčší než silvestrínska noc.
Ľubo! Necháš ma vyhnať v noci? zakričala hlasom zúfalca.
Ľubo, zmätený z koňaku a hrdosti, tresol do stola.
Dosť, Emília! Aj ja som tu doma! Je tu hosť. Zlatka zostáva. Oslavujeme ako ľudia, nie ako…
Ako čo? Emília mu pomohla.
Ako harpie! vyrazil.
Emília prikývla. Pokojne, bez sĺz. Otvorila kredenc, vytiahla cestovnú tašku, ktorú mala pripravenú na vianočný balík pre deti. Povyklopila cukríky na zem.
Hovoríš, tvoj dom? hodila tašku Ľubovi do lona. Skvelé. Tak ja odchádzam. Ale pozor, tento byt je po mojich rodičoch. Ty si tu len prihlásený. A ver mi, hneď prvého, keď otvoria úrady, ťa dávam von. A dnes… dnes odídete obaja.
Čo? Ľubo vybledol. Alkohol vyprchal v sekunde. Emília, kam pôjdeme?
Za dobrodružstvom. Za lambadou. K Zlatici, kde je potopa. Si predsa skutočný muž, pôjdeš pomáhať. Tu je nuda. Tu je múzeum.
Emília! vstal, stolička spadla. Prepáč! Som hlupák. Zlatka je len kolegyňa! Nech odíde, my ostaňme…
Emília sa usmiala s odporom. Ešte pred chvíľou by ju chránil, teraz ju zradí.
Nie, Ľubo. Salát vlašský nám skysol ako manželstvo. Zbaľ sa. Máš päť minút.
Zlatica pochopila, že tu už nič nezachráni, nechce škandál, potichu vstala a šutiala do predsiene.
Bláznivá ženská, hlesla si, navliekla kožuch. Ľubo, objednávam si taxík. S “príveskom” problémov ťa nechcem.
Dvere tresli, parfum ostal.
Ľubo stál, v ruke prázdna taška.
Emi… Už je preč. Zábudlivá! Poďme ďalej. Kačica nám vychladne.
Emília vytiahla kačicu, zavanula po byte vôňa jabĺk a škorice. Tá, ktorú milovala, bola teraz protivná.
Prejdeme to? zopakovala. Priviedol si milenku na Silvester, na striebornú svadbu. Ohovárali ste ma za chrbtom. Nechal si ma zahodiť v mojej kuchyni.
Vzala kačicu na keramický tanier. Ťažký.
Odíď, Ľubo. Nežartujem. Ak neodídeš, volám políciu. Vieš, že mi uveria.
Pozrel na ňu a vedel, že to myslí vážne. V tej tichej domácej žene ožila sila, o ktorej netušil.
Vlečie sa do spálne, rachotí skriňou, hádže veci do tašky. Nakoniec odíde v zhone, pufovka nedevčensky nakrivo, košeľa trčí cez kraj.
Oľutuješ, Emília! kričí z dverí, zúfalý. Ostaň sama! Päťdesiatnička!
Sebe, odpovie a zatvorí za ním. Dva otočenia kľúčom.
Ticho prišlo. Uľavujúce ticho. Emília sa oprela o dvere, zosunula na zem. Myslela, že bude plakať, no slzy nešli. Rástol v nej pocit, akoby z izby vyniesli staré, rozhegané skrine a ostalo voľno.
Postavila sa, vrátila do kuchyne. Stôl pre troch. Šaláty, kaviár, kačica. Scéna zrušeného divadla.
Zobrala Zlatkine tanier, zvyšok sendviča s červenou pečaťou rúžu, hodila do koša. Taniere praskali. Hudba.
Po nej nasledoval Ľubov tanier.
Uložila len svoj; biely s pozláteným lemom. Naliala si pohár chladeného šampanského.
V telke prehovoril prezident. Hodiny bili posledné sekundy roka roka, ktorý jej vzal ilúzie a vrátil sebahodnotu.
Šťastný nový rok, Emília, pošepkala odrazu k odrazu v okne.
Odrezala si nohu kačice, zlatistú, chrumkavú. Pridala vlašský šalát, ktorý, čuduj sa svete, vydržal a bol akurát.
Mobil cinkol. Smska od dcéry, Andrejky: Maminka, všetko dobré! Máme ťa radi! O týždeň sme aj s deťmi u vás!
Usmiala sa. Skutočný život neodišiel. Deti, vnúčence, práca, domov. Čo odpadlo bolo nadbytočné, prehnilé.
Napila sa šampanského. Bublinky pošteklili v nose, pohladili dušu. Prvý raz nebehala, neplnila poháre, neustriehla do sýtosti. Len bola. Len dýchala.
Za stenou susedia výskali, púšťali ohňostroje. Svet slávil. Aj Emília.
O hodinu zbalila, čo nezjedla, dala do krabičiek. Zajtra odnesie pani Jule, domovníčke, i Miškovi, vrátnikovi len nech si pochutnajú.
Kačicu tú doje sama. Zaslúžila si ju.
Pred spaním pristúpila k zrkadlu, odlíčila sa. Pozerala na ňu pekná, starostlivo upravená žena so smutným, ale živým pohľadom. Žiadna baba v natáčkach.
Že mu chýbalo dobrodružstvo, uchechtla sa. Tak, Ľubko, nech máš! Hľadaj si byt, rozdeľuj majetok, vysvetľuj deťom.
V posteli sa rozvaľovala ako hviezda, na mieste, kde doteraz rátali manželské kompromisy a jeho chrápanie. Posteľ voniala sviežosťou a levanduľou.
Ráno ju prebudilo slnko. Prvá myšlienka nebola čo navarím, ale chcem kávičku s koláčikom v tej peknej cukrárni za rohom. A to bola nádherná myšlienka.
Nevedela, čo bude. Čaká ju rozvod, rozdelenie, trpké slová. To všetko neskôr. Teraz mala deň plný ticha, dobrej chuti a pokoja. A jej dom už nik nezvalí na múzeum, jej život na nudu.
Za oknom snežilo, krajina bola pokojná a jemná. Dychčalo nové ráno a práve to bol zázrak.
