Dnes som s mojím synom cestoval autobusom z nákupného centra Aupark v Bratislave. Vedľa mňa stála mladá žena s dcérkou v podobnom veku ako môj chlapec.
Autobus bol úplne plný, ako to už býva v popoludňajších hodinách. Všimol som si mladíka, ktorý počúval hudbu cez slúchadlá. Slušne som ho poprosil, či by mohol uvoľniť miesto, a on takmer okamžite vstal. Ja so synom sme si sadli. Môj synček mu zo svojej krabičky odpustil jednu lentilku na znak vďaky. Mladík sa trochu začervenal a usmial sa.
Potom som pozoroval, ako pani s dcérou skúša imitovať moju situáciu. Štýl si ale vybrala dosť hrubý začala doslova ťahať za rameno pána, ktorý zadriemal pri okne. Ten sa ani neprebudil, tak sa rozhodla zvýšiť hlas. Pán si dal dole slúchadlá, zdesene sa rozbehol a nechápal, čo sa deje.
Nevidíte, že mám malé dieťa? Uvoľnite miesto! kričala tak nahlas, že jej dcérka sa rozplakala od strachu. A ja miesto nedám! pán sa nedal a držal sa svojho.
Musím povedať, že som sa s jeho postupom stotožnil. Predsa nikomu nemusí nič dokazovať určite si nezaslúžil, aby s ním niekto takto jednalo, tobôž verejne ponižoval. Navrhol som, že malá môže sedieť vedľa môjho syna, no pani to odmietla a radšej pokračovala v hádke.
Doteraz som nikdy takto nejednal. Ak potrebujem miesto, vždy slušne poprosím. Keď mi ho niekto ponúkne, ďakujem, ak nie, akceptujem to bez výčitiek. Za všetky tie roky mi nikto neodmietol pomôcť asi práve preto, že nikdy nekráčam na ľudí s krikom a nervami.
Dnes som si znova pripomenul, že úcta k druhým a pokojná komunikácia otvára dvere oveľa ľahšie než krik. To je lekcia, ktorú si chcem udržať slušnosť je vždy správnou cestou.
