Ráno začalo ako obvykle. Vonku ešte nebolo svetlo, ale mesto sa už prebúdzalo a jeho tlmený šum sa linul do izby. Otvorila som oči, preťahovala som sa a pozrela na muža, ktorý spal vedľa mňa na Jána. Ležal na chrbte, ruka mu visela z postele a tvár mal uvoľnenú ako dieťa. V takých chvíľach som sa snažila nemyslieť na nedávne hádky, na jeho podivnú odmeranosť, na to, ako sa začal neskoro vracať z práce so slovami, že všetko je v poriadku, len má veľa roboty. Chcela som mu veriť. Chcela som, aby bolo všetko v poriadku.
Dobré ráno, zašepkala som a dotkla sa jeho ramena.
Zachvel sa, otvoril oči.
Už? zamrmlal a pozíval. Vstala si skoro.
Chcem kávu, usmiala som sa. A možno by sme spolu posnídali?
Samozrejme, prikývol a vstal. Uvarím ti ju.
Usmiala som sa. Bolo to zriedkavé prejavenie starostlivosti z jeho strany. V poslednej dobe sa takmer nezúčastňoval domácich prác a začala som si myslieť, že je proste unavený. Ale dnes vyzeral… inak. Príliš pozorný. Príliš usilovný.
Išla som sa osprchovať a keď som sa vrátila, kuchyňu naplnila vôňa čerstvo uvarenej kávy. Ján stál pri stole a nalieval tmavú tekutinu do šálok. Do jednej mojej obľúbenej porcelánovej s modrými kvetmi nalial kávu, druhú, s prasklinou na uchu (ktorú vždy používala svokra), nechal prázdnu.
Uvaril som ti ju špeciálne, povedal a podal mi šálku. Ako ju máš rada: s kvapkou mlieka a škorcom.
Ďakujem, usmiala som sa, ale vtom môj nos zachytil zvláštnu vôňu. Nie kávy. Niečo ostré, chemické… s nádychom horkého mandle.
Čo je to za pach? Z kávy?
Ján rýchlo pozrel na šálku.
Neviem. Možno nové zrnká? Alebo mlieko nie je čerstvé?
Privonela som znova. Horký mandľa. Tú vôňu som poznala. V detstve mi stará mama hovorievala: ak to páchne po horkom mandli, je to kyanid. Neverila som jej, ale potom som si o tom prečítala v chémii. Kyanid má výraznú vôňu horkého mandle. A je smrteľný.
Srdce mi prudko buchlo.
Jano, si si naozaj istý, že si nič nepomýlil? spýtala som sa čo najpokojnejšie. Mám alergiu na niektoré prísady. Možno by som si radšej dala inú šálku?
Na sekundu stuhol. Potom sa usmial.
Nechaj to tak, je to len káva. Vypi ju, kým nevychladne.
Prikyvla som, ale vtom sa v chodbe ozvali kroky. Z jej izby vyšla svokra Zuzana Horváthová. Bola to prísna žena s chladným pohľadom a zvykom všetko si všímať. Nikdy sme si nerozumeli. Tvrdila, že pre jej syna nie som dostatočne dobrá, že som príliš obyčajná, že v ich rodine také ako ja nemajú miesto.
Dobré ráno, povedala stroho a pristúpila k stolu.
Mama, dobré ráno, Ján ju pobozkal na líce. Uvaril som kávu. Tu je tvoja šálka.
Podal jej prázdnu šálku s prasklinou.
A kde je moja káva? spýtala sa zamračene.
Hneď ti nalejem, povedal Ján a chytil sa kanvice.
V tom urobila to, čo mi zachránilo život.
Rýchlo vstala, vzala moju šálku s kávou a povedala:
Počkáš.
Pozrela na mňa s nenávisťou.
Ján stuhol. Oči sa mu na okamih rozšírili. Pozrel sa na mňa a v tom pohľade som videla niečo desivé. Nie strach. Nie podráždenie. Ale… sklamanie.
Čo sa tam tak vlečieš? hodila svokra a začala piť z mojej šálky. Nalej kávu, netvar sa ako trúba.
Ján pomaly nalial kávu do prázdnej šálky.
Sadla som si. Srdce mi buchlo. Nedokázala som odtrhnúť oči od šálky, ktorá stála pred svokrou. Tá istá, s vôňou horkého mandle.
Silná, zamrmlala. Ale dá sa piť.
Pozerala som sa na Jána. Sedel so sklopeným pohľadom, prebíral vidličkou vajce na tanieri. Ani slovo. Ani pohľad. Ani úsmev.
O desať minút neskôr sa svokra zrazu skrčila.
Niečo nie je v poriadku so žalúdkom… zamrmlala. Zatočila sa mi hlava.
Je vám zle? spýtala som sa, snažiac sa nedať najavo paniku.
Áno, trochu… položila šálku. Mám pocit, akoby… akoby som sa dávila.
Vstala, ale okamžite sa zakývala. Ján sa zobudil.
Mama! Čo sa deje?
Ty… ty… pozrela sa na neho, oči sa jej rozšírili. Ty… si ma chcel…
A zrúti
