Ráno začalo ako obvykle. Za oknom ešte nebola svetlá zora, ale už sa ozýval tlmený ruch mesta prebúdzajúceho sa zo spánku. Roztvorila som oči, predlžila sa a pozrela na muža, ktorý spal vedľa mňa na Jána. Ležal na chrbte, ruka mu visela z postele, tvár uvoľnená ako u dieťaťa. V týchto chvíľach som sa snažila nemyslieť na nedávne hádky, na jeho podivnú odmeranost, na to, ako sa začal vracať z práce neskoro, vždy s tými istými slovami: Všetko je v poriadku, len veľa práce. Chcela som mu veriť. Chcela som, aby bolo všetko v poriadku.
Dobré ráno, zašepkala som a dotkla sa jeho ramena.
Zachvel sa, otvoril oči.
Už? zamrmlal a zívl. Vstala si skoro.
Chcem kávu, usmiala som sa. A možno by sme spolu posnídali?
Jasne, prikývol a vstal. Uvarím ti ju.
Usmiala som sa. Bol to zriedkavý prejav starostlivosti z jeho strany. V poslednej dobe sa takmer nezúčastňoval domácich prác a ja som si už začala myslieť, že je len unavený. Ale dnes vyzeral inak. Príliš pozorný. Príliš usilovný.
Išla som sa osprchovať a keď som sa vrátila, kuchyňa bola plná vône čerstvo uvarenej kávy. Ján stál pri stole, rozlievajúc tmavú tekutinu do šálok. Do jednej mojej obľúbenej porcelánovej, s modrými kvetmi nalial kávu. Druhú, s prasknutou uškou (tú vždy používala svokra), nechal prázdnu.
Uvaril som ti ju špeciálne, povedal a podal mi šálku. Ako máš rada s kvapkou mlieka a škorcom.
Ďakujem, usmiala som sa, ale v tom okamihu môj nos zachytil zvláštnu vôňu. Nie kávy. Niečo ostré, chemické s nádychom horkého mandľa.
Zamračila som sa.
Čo je to za pach? Z kávy?
Ján rýchlo pozrel na šálku.
Neviem. Možno nové zrnká? Alebo mlieko nie je čerstvé?
Privonela som znova. Horký mandľa. Tú vôňu som poznala. Ako dieťa mi stará mama rozprávala: ak to páchne ako horký mandľa, je to kyanid. Vtedy som jej neverila, ale neskôr som si to prečítala v chémii. Kyanid má charakteristický pach horkého mandľa a je smrtiaci.
Srdce mi začalo búšiť.
Jano, si si istý, že si nič nepomýlil? spýtala som sa čo najpokojnejšie. Mám alergiu na niektoré prísady. Možno by som si radšej vzala inú šálku?
Na sekundu stuhol. Potom sa usmial.
Nebuď smiešna, je to len káva. Vypij ju, kým nevychladne.
Prikyvla som, ale v tom sa v chodbe ozvali kroky. Z izby vyšla svokra Alžbeta Horváthová. Bola to prísna žena, s chladným pohľadom a zvykom všetko si všímať. Nikdy sme si neboli blízke. Vravela, že pre jej syna nie som dostatočne dobrá, že som príliš obyčajná, že v ich rodine také ako ja nemajú miesto.
Dobré ráno, povedala stroho a pristúpila k stolu.
Mama, dobré, Ján ju pobozkal na líce. Uvaril som kávu. Tu máš svoju šálku.
Podal jej prázdnu šálku s prasknutou uškou.
A kde je moja káva? spýtala sa zamračená.
Hneď ti nalejem, povedal Ján a chytil sa za kanvici.
V tom okamihu urobila to, čo mi zachránilo život.
Rýchlo vstala, zobrala moju šálku s kávou a povedala:
Počkáš.
Pozrela sa na mňa s nenávisťou.
Ján stuhol. Oči sa mu na okamih rozšírili. Pozrel sa na mňa a v tom pohľade som videla niečo desivé. Nie strach. Nie podráždenie. Ale sklamanie.
Čo tam vôbec meškáš? hodila svokra a začala piť z mojej šálky. Nalej kávu, nestoj ako poleno.
Ján pomaly nalial kávu do prázdnej šálky.
Sadla som si. Srdce mi tĺklo. Nedokázala som odtrhnúť oči od šálky, ktorá stála pred svokrou. Od tej istej, s vôňou horkého mandľa.
Silná, zamrmlala. Ale piť sa dá.
Pozerala som na Jána. Sedel so sklopenými očami, prebíral vidličkou vajce na tanieri. Nič nepovedal. Ani pohľad. Ani úsmev.
O desať minút neskôr sa svokra zrazu skrčila.
Niečo so mnou nie je v poriadku zamrmlala. Točí sa mi hlava.
Je vám zle? spýtala som sa, snažiac sa nedať najavo paniku.
Áno, trochu odložila šálku. Mám pocit, akoby akoby som sa dusila.
Vstala, ale okamžite sa zakývala. Ján vyskočil.
Mama! Čo sa deje?
Ty ty pozrela sa na neho, oči sa jej rozšírili. Ty chcel si ma
A zrútila sa na zem.
Zakričala som. Ján skočil k nej, volal rýchlu, triasol ju za ramená. Stála som ako v trans
