Mária Jozefová mala významný životný jubileum – päťdesiatpäť rokov. Oslavu naplánovali veľkolepo, v príjemnej reštaurácii na brehu Dunaja. Prišlo mnoho hostí – príbuzní, priatelia, kolegovia. Všetci sa hlučne zabávali, pripíjali na oslávenkyňu, zasypávali ju kyticami a poklonkami. Jej manžel Jozef jej daroval nádherný darček – elegantný zlatý prsteň so safírom, ktorý u nej vyvolal nadšený povzdych. Moderátor večera so žiarivým úsmevom oznámil:
„A teraz našu jubilantku prichádza pozdraviť jej nevesta!“
K mikrofónu pyšne pristúpila Zuzana.
„Milá Mária Jozefová,“ začala slávnostným tónom, „naša rodina pre vás pripravila špeciálne prekvapenie!“
Hostia začali šepkať v očakávaní niečoho nezvyčajného. Mária Jozefová, žiariaca radosťou, vstala, pripravená na niečo dojímavé. Ale ani vo sne by ju nenapadlo, aké „prekvapenie“ jej nevesta chystá.
Zuzanu nikdy nemali radi ani rodičia jej muža Michala, ani jeho staršia sestra Alena. Mohlo by sa zdať, že je to obyčajný príbeh o ťažkých vzťahoch so svokrovcami, ale v tomto prípade bol hlavným zdrojom problémov ona sama.
Michal bol od detstva mäkký a poddajný. V škole vždy nasledoval dav. Ak ho chalani pozvali na hokej, súhlasil, aj keby radšej zostal doma s knihou. Ak ho niekto podnietil, aby sa posmieval spolužiačke Katke, urobil to, aj keď mu bolo nepríjemne – hoci mu Katka tajne imponovala.
Tak to bolo vo všetkom. Michal zriedka rozhodoval sám, akoby sa bál vlastného tieňa. Jeho sestra Alena otvorene nazývala brata slabochom. Matka Mária, aj keď dcéru pokarhala za ostré slová, v hĺbke duše s ňou súhlasila. Ako mohli mať také rozdielne deti? Michala vychovali rovnako ako Alenu – nerozmaznávali ho, nehádzali sa pre každú urážku, učili ho, že muž sa musí vedieť postarať o seba.
Otec v ňom pestoval lásku k športu, matka k literatúre a umeniu. Ale charakter, zdá sa, bol daný prírodou – a žiadna výchova ho nedokázala zmeniť. Mária nechcela syna lámať, nútiť ho byť niekým iným. Rodina sa zmierila s tým, aký bol.
Keď Michal priviedol domov Zuzanu, nikto sa nečudoval. Milé, dobré dievča, ktoré sníva o pevnej rodine, by si ho pravdepodobne ani nevšimlo. Michalovi, zdalo sa, bola potrebná „pevná ruka“, ktorá ho bude viesť životom. A Zuzana sa tou rukou stala – panovačnou, sebavedomou, ostrých slov a činov. Jej spôsob komunikácie, razantnosť a niekedy až hrubosť odradili mnohých – no nie Michala. Pozeral sa na ňu s obdivom, plnil všetky jej rozmary ako verný pes.
Rodičia a sestra sa snažili nezasahovať. Videli, že Michal je šťastný, a usúdili, že dospelý syn si musí život vyriešiť sám. Keď Zuzane”Keď však Zuzana vkročila na pódium, všetci cítili, že toto prekvapenie nebude také pekné, ako očakávali.”
