Bol som vo vzťahu s chlapom menom Dušan. Bol to dobrý človek, vyznával staré hodnoty, veril v lásku. Pomáhal deťom cestou do školy, kŕmil túlavé zvieratá po uliciach. Vždy upravený, mal vlastný byt v Bratislave, pekné auto, slušné postavenie v práci.
Mal som pocit, že mám obrovské šťastie, keď si za svoju partnerku vybral práve mňa. Vtedy som si myslel, že som najšťastnejší muž na svete. Aj moji kamaráti žiarlili, všetci do jedného mi hovorili: Dávaj si pozor, takéhoto chlapa si nepusti z rúk.
Snažil som sa ho teda nestratiť a on sa držal pri mne. Ale tá idylka dlho nevydržala.
Jedného dňa prišiel Dušan domov nahnevaný, ani sa mi nepozrel do očí. Veľmi dlho som sa ho vypytoval, čo sa deje. Nakoniec mi priznal, že náhodou stretol môjho bývalého manžela. Stojí za podotknutie, že s bývalým nemám už žiaden kontakt. Ani som Dušanovi nikdy neukazoval žiadnu fotografiu, dokonca netušil, ako môj bývalý vyzerá. Zjavne to ale bol on, kto vyhľadal túto možnosť sa s ním stretnúť. Ale toto stretnutie bolo iba začiatok príbehu.
Povedzme, že došlo len k náhode a Dušan ho rozpoznal. Ale Dušan sám za ním šiel a začal rozhovor. Dali si spolu cigaretu a debata sa zvrhla na tému mňa. Dušanovi som nikdy nič netajil, len som nechápal, o čom by sa mohli rozprávať. Keď mi to povedal, bol som v šoku. Priznal, že nemal ísť za ním. Vyplynulo z toho, že sa môjho bývalého vypytoval na to, aký som človek, aká je moja povaha, prečo sme sa rozviedli a podobne.
Zrazu som cítil v hrudi prázdno. Považujem to za zradu vyhľadať bývalého muža a zisťovať o mne detaily. Veď som tu, stačí sa opýtať mňa! To je normálne? To je v poriadku, správať sa takto? Prečo, Dušan?
Bývalý o mne narozprával plno nezmyslov. A Dušan začal zisťovať, či klame, alebo vraví pravdu. Mám sa snáď teraz obhajovať pre niečo, čo sa nikdy nestalo? Niečo si vymyslel a ja sa mám brániť?
V tej chvíli som si uvedomil, že som ho prestal rešpektovať. Chápem, keď staré mamy ohovárajú na lavičkách pred panelákom veď sú to staré mamy. Ale ty si chlap! Prečo zbieraš informácie poza môj chrbát? Sám si si ma vybral, bývame spolu. Nikdy som ti nedal dôvod, aby si mi neveril. Jeho čin ma zasiahla tak nízko a špinavo, že som okamžite stratil chuť s ním byť. Nemal som pre to žiadne pochopenie. Takú zradu som odpustiť nedokázal.
Vždy som veril, že keď niekto prehovorí zle o partnerke muža, minimálne sa pohorší alebo sa začne hádať. Ale zámerne si vyhľadávať bývalých a vypytovať sa ich na svoju snúbenicu poza jej chrbát to je už ďaleko za čiarou.
A tak môj takmer dokonalý Dušan v mojich očiach padol… A vtedy som si spomenul na slová našich rodičov a starých rodičov že v rodine musí byť predovšetkým úcta jeden k druhému. Nikdy som nebol extrémista, ale mužské klebety to je pre mňa priveľa. Muž má právo na slabosti, slzy, rozmary, omyly, aj hrubosť. Ale správať sa ako klebetná žena a veriť štvavým rečiam to nikdy!
Dnes už viem, že dôvera a rešpekt sú základom každého vzťahu. Bez nich nezostane nič, len prázdnota.
