Môj manžel, starý 45 rokov, zabudol na moje narodeniny 27. februára a práve v ten deň odišiel s kamarátmi na ryby. Počas jeho neprítomnosti som mu nachystala taký prekvapko, že na ten dátum už nikdy nezabudne
Manžel zabudol na moje narodeniny a v ten istý deň odcestoval na rybačku s kamarátmi. Počas toho, čo bol preč, som všetko pripravila tak, aby mu navždy utkvelo v pamäti, čo prehliadol.
Za päťdesiat rokov života si môj Dušan vypestoval zvláštny talent dokonale si pamätal výmenu oleja v aute, termíny rybárskych víkendov a obdobie, kedy najlepšie berú kapre. Ale dátumy v našej rodine mu vždy akosi vyšumeli z hlavy.
Zvyčajne som ho včas zachraňovala situáciami naznačovala mu, písala lístočky, niekedy sa aj priamo opýtala. Ale štyridsaťpäťku som chcela prežiť inak. Bez pripomienok a prosebných pohľadov. Myslela som si naivne, že štvrťstoročie manželstva ho niečomu naučilo.
V piatkové ráno Dušan pobehoval po byte, chystal udice a batoh.
Želka, nevidela si môj termoskač? Chalani už netrpezlivo čakajú. Ideme na Váh, teraz najlepšie berú. Prídem v nedeľu večer, moc sa neozvem, signál tam nemáme.
Lahko ma pobozkal na líce, ani sa mi nepozrel do očí.
Nenud sa. Kúp si nejaký koláčik.
Dvere sa za ním zabuchli. Pristúpila som ku kalendáru. Dátum bol vyznačený červeným krúžkom. Moje narodeniny. Nielenže zabudol. On si práve tento deň vybral na svoj výlet.
Najskôr to bolelo. Potom mi vnútri nastúpil chlad a zvláštny pokoj. V hlave sa mi zrodil plán, ako Dušana naučiť, že pre neho sú kamaráti a rybačka dôležitejšie než žena po jeho boku. Začala som ho ihneď uskutočňovať, a keď sa vrátil, čakal ho darček, na ktorý nezabudne.
Dušan mal tajnú skrýšu. V nej si šetril peniaze na nový lodný motor, do sejfu si ich dával pekne po troškách. Kód som poznala, však jeho dokonalá pamäť občas zlyhala.
Suma bola slušná. Takmer osemtisíc eur. Otvorila som sejf a bola som rozhodnutá.
Víkend som strávila ako nikdy predtým. Objednala som catering, zavolala kamarátky, byt som vyzdobila krajčírskymi tulipánmi a narcisami. Hudba, smiech, šampanské tieklo potokom. Na druhý deň večera v dobrej reštaurácii nad mestom. Potom wellness v spa.
A na záver brošňa, ktorú som už dlho obdivovala v zlatníctve, no vždy som sa jej vzdala pre spoločné sny.
V nedeľu večer sa dvere otvorili a Dušan sa vrátil spokojný, vedro, plné rýb v ruke.
No čo, víťaj úlovok! Perfektne sme si oddýchli.
Urobil krok do obývačky a zamrzol. Na stole prázdne fľaše, v rohu kopy kvetov, na sedačke tašky z najdrahších obchodov v Nitre.
Čo sa tu dialo? Mali sme hostí?
Mali, povedala som pokojne. Mala som narodeniny. Štyridsaťpäť. Pamätáš si, však?
Stuhol, na chvíľu zamrzol a potom len ticho precedil:
Do kelu Želka, ja som fakt zabudol. Zamotal som sa v tom všetkom. Snáď chápeš
Rozumiem, skočila som mu do reči. Preto som sa rozhodla nesmútiť. Všetko som si zorganizovala sama. Aj darček.
Jeho pohľad preskočil k pracovni. Dvierka sejfu boli pootvorené. Zbledol a rozbehol sa tam. O chvíľu sa vrátil s prázdnymi očami.
Kde sú peniaze? Všetko je preč. Kde je môj poklad?
Tu, mávla som rukou po izbe.
Ty si to minula? Veď to bol motor Dva roky zbieram!
A ja čakala dvadsaťpäť rokov, povedala som potichu, ale jednoznačne. Zabudol si na moje jubileum. Urobila som všetko tak, že už naň nikdy nezabudneš.
Sadol si do kresla a mlčky striedal pohľady medzi vedrom s rybami, prázdnym sejfom a mnou. Nemal, ako by sa hádal, peniaze boli aj moje.
Ryby čistil bez slova.
Prešlo pol roka. Znovu šetrí na motor. Ale už má v mobile veľké pripomienky mesiac, týždeň, deň pred každým dôležitým dátumom. Niektoré lekcie bývajú drahé. Táto zostala v pamäti navždy.
Pre seba som pochopil jediné: ak človek berie niekoho ako samozrejmosť, treba mu niekedy život otočiť naruby. Lebo ak si sám nevážiš vlastné chvíle, nikto iný nebude.
