Najprv sa Jankovi zdalo, že matka len priberala. Ale bolo to čudné. Zrazu mala viditeľne okrúhlejší pás, inak vyzerala rovnako. Pýtať sa nechcel, aby ju neurazil. Otec mlčal a pozeral sa na ňu s nežnosťou, takže Janko predstieral, že si nič nevšimol.
Čoskoro však jej brucho už bolo naozaj väčšie. Raz, keď prechádzal okolo spálne rodičov, zbadal, ako otec matke hladí brucho a niečo jej ticho hovorí. Ona sa usmievala spokojne. Zahanbilo ho to, rýchlo odišiel.
„Mama čaká dieťa,“ napadlo ho. Tento poznatok ho viac šokoval než prekvapil. Mama bola síce pekná, vyzerala mladšie ako väčšina mám jeho spolužiakov, ale tehotenstvo v jej veku v ňom vyvolávalo odpor. Vedel, odkiaľ sa berú deti, ale predstaviť si, že jeho rodičia robia „to“, nevedel.
„Oco, mama čaká bábätko?“ opýtal sa raz otca. S ním mu bolo ľahšie o tom hovoriť.
„Áno. Mama sníva o dievčatku. Asi je zbytočné sa ťa pýtať, či chceš brata alebo sestričku.“
„A čo, v takom veku ešte rodia?“
„V akom? Mame je len tridsaťšesť, mne štyridsaťjeden. Ty si proti?“
„A niekto sa ma pýtal?“ odsekol Janko hrubo. Otec naňho uprel pohľad.
„Dúfam, že si dosť veľký, aby si nám rozumel. Mama vždy chcela dcérku. Keď si sa narodil ty, bývali sme v podnajme. Mama s tebou sedela doma, pracoval som len ja, peniaze stáli len na najnutnejšie veci. Tak sme druhé dieťa odložili. Potom zomrela stará mama a odkázala nám byt. Pamätáš si ju?“
Janko pokrčil plecami.
„Trochu sme ho opravili a presťahovali sa. Keď si vyrastol a mama začala pracovať, bolo lepšie, kúpil som prvé auto. Dcérku sme stále odkladali, hovorili sme, že stihneme. A potom to už nejak nešlo. A teraz, keď sme prestali dúfať…“
„Dúfam, že to bude dievča, ako mama chce. Naša mama je síce mladá, ale už nie dievča. Tak sa snaž nevyvolávať hádky, nech nemá stres. Ak bude problém, povedz mi. Dohodnuté?“
„No jasné, oco.“
Čoskoro zistili, že naozaj bude dievča. V dome sa začali objavovať ružové oblečenia. Jankovi pripadali ako bábikové. Objavila sa detská postieľka. Mama často vypadla z rozhovoru, sedela strnulo, akoby počúvala seba. Otec sa vtedy znepokojene pýtal, či je všetko v poriadku. A Jankovi sa tiež začala prenášať jeho úzkosť.
Jemu bolo dieťa úplne jedno, najmä sestra. Načo potrebuje sliny a plienky? Potreboval len Julku Feketeovú. Ak chcú rodičia ďalšie dieťa, je to ich vec. Čo je jemu do toho? Dokonca dobre. Budú sa venovať len jej, menej ho budú otravovať. Aspoň nejaký úžitok z budúcej sestry.
„A nie je to nebezpečné? Teda rodiť v jej veku?“ spýtal sa Janko.
„Riziko je v každom veku. Samozrejme, mame je teraz ťažšie ako keď čakala teba. Bola o trinásť rokov mladšia. Ale nežijeme v lese ani na dedine, sme vo veľkom meste s dobrými nemocnicami a lekármi… Bude to dobré,“ dodal otec unavene.
„A kedy? Za ako dlho?“
„Čo? Pôrod? Za dva mesiace.“
Ale mama rodila o mesiac skôr. Janko sa prebudil od hluku. Počul stonanie a behanie za stenou. Vstal a, ešte ospalý, išiel za rodičmi. Mama sedela na rozhádzanej posteli, ruky mala opreté o chrbát a kývala sa dopredu a dozadu, potichu stonajúc. Otec nervózne behal po izbe a balil veci.
„Hlavne nezabudni papiere,“ vykoktala mama so zatvorenými očami.
„Mami,“ zavolal Janko, náhle celý prebudený a nakazený ich úzkosťou.
„Prepáč, že sme ťa zobudili. Tu sa to deje… Kde je tá sanitka?“ spýtal sa otec do prázdna.
Prázdno mu odpovedalo zvonením na dvere a otec vybehol otvoriť. Janko nevedel, či sa má obliecť, alebo zostať s mamou pre istotu. V tom vošli muž a žena v uniformách sanitky, okamžite pristúpili k mame a začali sa pýtať:
„Ako dlho kontrakcie? V akej periodicite? Odišla voda?“ Keď mamu znova prepadla bolesť, odpovedal za ňu otec.
Na Janka nikto nehľadel, vytratil sa z izby. Keď sa vrátil oblečený, rodičia vychádzali z bytu. Mama išla v župane a papučiach. Vo dverách sa otec otočil.
„Čoskoro sa vrátim, ty tu uprace.“ Chcel ešte niečo dodať, ale mama znovu zaskrípala a visela mu na ruke.
Janko ešte chvíľu stál a pozeral na dvere, počúvajúc nezvyčajnú ticho. Potom sa vrátil do izby a pozrel na hodiny. Ešte mohol dve hodiny spať. Upratol rozhádzané veci a išiel do kuchyne. Otec sa vrátil, keď sa Janko chystal do školy.
„Tak čo, už?“ spýtal sa, snažiac sa uhádnuť odpoveď z otcovho výrazu.
„Ešte nie. Nepustili ma dnu. Nalej mi čaj.“
Janko postavil pred otca šálku a pripravil chlebíky.
„Mám ísť?“ spýtal sa.
„Choď. Zavolám, keď bude čo nové,“ sľúbil otec.
Do školy meškal.
„Ferko sa nám konečne poctil prítomnosťou. Prečo meškáš?“ spýtal sa učiteľ matematiky.
„Volali mame sanitku, odviezli ju do nemocnice.“
„Prepáč, sadni si,“ zmiernil sa učiteľ.
„Jeho mama rodí!“ zakričal Šimko a trieda sa zachichotala. Janko sa na neho prudko otočil.
„Ticho! Ferko, už si sadni. A čo je na tom smiešne?“
Otec zavolal na poslednej hodine.
„Môžem ísť von?“ zdvihol ruku Janko.
„Nedá sa počkať? Do konca hodiny
