Bola noc pred Novým rokom. 31. december. Voľný deň. Poludnie. Za oknom bola pravá zima a všetko zasypal sneh. Vo vzduchu, narážajúc do okien, lietali veľké snehové vločky, skutočný mráz v prírode, a ja som zreteľne cítil mráz na srdci. Viete, čo je to noc pred Silvestrom v taký krásny, bielučký deň? Presne to bolo v ten deň. Rozišiel som sa so svojou ženou a nemal som s kým vítať sviatok.
K príbuzným sa mi nechcelo ísť. Nechcelo sa mi počúvať ich otázky o mojom živote, svoje odpovede a potom hľadieť na ich súcitné tváre. Vonku aj v srdci bol mráz. Tak to bolo.
Spomenul som si na svoju tetu. Najdobrotivejšia duša, nech odpočíva v pokoji. Až do posledného dňa svojho života pomáhala každému, komu mohla, a mne hovorila: „Na samotnú noc pred Novým rokom musíš pozbierať všetko, čo môžeš. Chutné jedlo, deky a vyjsť na ulicu. Musíš nakŕmiť každú mačku a každého psa, ktorých stretneš, a podložiť im teplú deku.“ A tak aj robila.
Ja som však lenivec. Len párkrát som rýchlo navštívil náš park a na rôznych miestach nasypal suché krmivo.
Zrejme prišiel aj môj čas, pomyslel som si. Prišiel čas spomenúť si na rady mojej najdobrotivejšej tety a vzdať jej hold. Zbalil som dve veľké tašky. V jednej bolo varené kura a kopa suchého krmiva, v druhej uteráky a pár starých diek.
Obliekol som si teplú bundu s kapucňou a vyšiel von. Do tváre mi udrel vietor so snehom. Otriasol som sa a vykročil. Dlho som hľadal, no bezvýsledne. Buď sa mačky schovali pred chladom, alebo som ich jednoducho nevedel nájsť. Úplne vyčerpaný a nevediac, čo robiť a kam to všetko dať, som vyšiel k malému parku.
Bolo to však zvláštne. Všade fúkalo a svišťal studený vietor, no tu sa na oblohe roztrhli mraky a jediný slnečný lúč dopadol na zem a zastal. V tom lúči bola lavička v strede parku a na nej sedel človek.
Pristúpil som a sadol si vedľa. Veľmi som si chcel oddýchnuť a bolo príjemné posedieť v tom nežnom lúči.
Bol to zvláštny starší pán v pletenej čiapke. V rukách držal kyticu tulipánov a hľadel akosi dopredu.
„Je tu dobre,“ povedal som do prázdna. „Príjemne a teplo,“ ozval sa on.
„A vy nejdete vítať Nový rok?“ spýtal som sa zvedavo. „Hneď pôjdem,“ odpovedal šedivý muž, „mám ešte veľa povinností, len dodymujem a jednu z nich dokončím.“ A pozrel sa na mňa. „A ty prečo nejdeš?“ usmial sa. „Nemám s kým vítať,“ zahanbil som sa. „A moja teta hovorila…“ a ukázal som mu tašky.
„Teta ti hovorila, že na samotnú noc pred Novým rokom musíš pozbierať všetko, čo môžeš. Chutné jedlo, deky a vyjsť na ulicu, aby si to rozdal túlavým mačkám a psom,“ dokončil šedivý starec a pozrel mi priamo do očí.
Spadla mi sánka a cigareta vypadla na zem. „Odkiaľ to viete?“ čudoval som sa. V očiach šedivého muža zrazu zaiskrilo. „Choď,“ povedal. „Musíš sa ponáhľať, lebo ťa veľmi čakajú. Na tetu si častejšie spomínaj. Bola to najdobrotivejšia duša.“ A vstal, nechal na lavičke kyticu tulipánov a vykročil dopredu, vyšiel z lúča slnka, prešiel cez cestu a zrazu zmizol za idúcim autobusom. Akoby sa rozplynul.
Vstal som z lavičky a zrazu som zbadal štyri mačky, ktoré hltali očami moje tašky. Zrejme k nim doletela vôňa kuraťa.
Najprv prišli dvaja huňatí fešáci s chlpatými chvostmi.
Potom z kríkov, vtipne skákajúc v závejoch, pricupitali ďalší dvaja.
„Práve vás som potreboval,“ povedal som im a vysypal som všetky dobroty a deky, rozložil som ich pod malým prístreškom, ktorý mačky spoľahlivo chránil pred hustým snehom.
Ľahkým srdcom som šiel domov, vyhodil som prázdne tašky. Len som sa hneval, že som sa nespýtal šedivého starca s hviezdami v očiach, čo myslel tým, že ma čakajú. A tiež som sa mal spýtať na tetu. Taký som vždy. Všetko zabudnem, to najdôležitejšie, a pomýlim sa. Celý život takto, hrešil som sa.
Nevšimol som si, ako ma nohy samy doniesli k domu. Už som stúpal k vchodu, keď mi zrak padol dolu.
Tam v kríkoch, v záveji, sedela malinká šedá mačička a plakala, pritískajúc si ľavú labku.
Kľakol som si k nej na bobor a spýtal sa: „Čo sa stalo, maličká?“
Mačička vzlykla a natiahla ku mne maličkú, mokrú a ľadovú labku. Vytiahol som obe ruky z vreciek a vzal som ju do nich. A zrazu. Celkom zrazu mi vykĺzlo:
„Ockove ruky sú veľmi liečivé. Hneď ti bude lepšie, slniečko.“
Opatrne som vzal malé trasúce sa telíčko do dlaní, pritisol som si ho k sebe a vošiel do vchodu.
Teraz som mal kým sa zaoberať a s kým vítať Nový rok.
Napokon – ten šedivý starec s hviezdami v očiach neklamal. Čakali na mňa. Veľmi čakali. A to je predsa to najdôležitejšie – keď na teba niekto čaká.
