Bol Silvester. Tridsiaty prvý december. Voľný deň. Poludnie. Vonku panovala pravá zima a všetko bolo zasnežené. Vzduchom, narážajúc do okien, lietali veľké snehové vločky, v prírode poriadne mrzlo a ja som jasne cítil mráz na srdci. Viete, čo je to Silvester v taký krásny, bielučký deň? Nuž, presne to bolo v ten deň. Rozišiel som sa so svojou ženou a vítať nový rok som jednoducho nemal s kým.
K príbuzným sa mi nechcelo ísť. Nechcel som počúvať ich otázky o mojom živote, svoje odpovede a potom hľadieť na ich súcitné tváre. Vonku i v srdci bol mráz. Tak to bolo.
Spomenul som si na svoju tetu. Najdobrotivejšiu dušu, nech odpočíva v pokoji. Až do posledného dňa svojho života pomáhala každému, komu mohla, a mne vravela: — Na Silvestra musíš pozbierať všetko, čo môžeš. Dobré jedlo, deky a vyjsť von. Treba nakŕmiť každú mačku a každého psa, ktorých stretneš, a podložiť im teplú deku. Tak to aj robila.
A ja som lenivec. Len párkrát som rýchlo zašiel do nášho parku a na rôznych miestach nasypal suché krmivo.
Zrejme prišiel aj môj čas, pomyslel som si. Prišiel čas spomenúť si na rady mojej najdobrejšej tety a vzdať jej tým hold. Nazbieral som dve veľké tašky. V jednej bolo varené kura a kopa suchého krmiva, v druhej uteráky a pár starých diek.
Oblačil som si teplú bundu s kapucňou a vyšiel von. Do tváre ma udrel vietor so snehom. Striasol som sa a vykročil. Hľadal som dlho a bezvýsledne. Buď sa mačky schovali pred chladom, alebo som ich jednoducho nevedel nájsť. Konečne unavený a nevediac, čo robiť a kam to všetko dať, som došiel k malému parku.
Ale čudné. Všade fučalo a vial studený, piskľavý vietor, ale tu sa na oblohe rozostúpili mraky a jediný lúč slnka, dopadajúc na zem, sa zdržal a v tom lúči bola lavička v strede parku a človek, ktorý na nej sedel.
Pristúpil som a sadol si vedľa. Strašne som si chcel oddýchnuť a bolo príjemne posedieť v tom nežnom lúči.
Bol to zvláštny starší muž v pletenej čiapke, v rukách držal kyticu tulipánov a hľadel akosi dopredu.
Je tu pekne — povedal som do prázdna. Príjemne a teplo — ozval sa on.
A prečo nejdete vítať nový rok? — spýtal som sa so zvedavosťou. Idem hneď — odpovedal šedivý muž, mám ešte veľa práce, len dokurím a dokončím jednu z nich. A pozrel sa na mňa. A čo ty nejdeš? — usmial sa. Nemám s kým vítať — zakoktal som sa. A teta mi vravela, a ukázal som mu tašky.
Teta ti vravela, že na Silvestra musíš pozbierať všetko, čo môžeš. Dobré jedlo, deky a vyjsť von, aby si to všetko rozdal túlavým mačkám a psom — dokončil šedivý starec a pozrel mi priamo do očí.
Spadla mi sánka a cigareta mi vypadla na zem. Odkiaľ to viete? — užasol som. V očiach šedivého muža zrazu zasvietili hviezdy. Choď — povedal. Musíš sa ponáhľať, lebo na teba veľmi čakajú. Na tetu si spomínaj častejšie. Bola to najdobrotivejšia duša. A vstal, nechal na lavičke kyticu tulipánov a vykročil vpred, vyšiel z lúča slnka a keď prešiel cez cestu, zrazu zmizol za prechádzajúcim autobusom. Akoby sa rozplynul vo vzduchu.
Vstal som z lavičky a zrazu som zbadal štyri mačky, hľadiace na moje tašky lačnými očami. Zrejme sa k nim doniesla vôňa kurčaťa.
Najprv prišli dva huňaté krásky s chlpatými chvostmi.
Potom z kríkov, vtipne poskakujúc v závejoch, pribehli ďalšie dve.
Práve vás som potreboval — povedal som im a vyložil všetky svoje dobroty a deky, rozložiac to všetko pod malým prístreškom, ktorý mačky spoľahlivo chránil pred hojným snehom.
S ľahkým srdcom som šiel domov a vyhodil prázdne tašky. Len som sa hneval, že som sa šedivého starca s hviezdami v očiach nespýtal, čo tým myslel, že na mňa čakajú. A aj o tete som sa mal spýtať. Taký som ja vždy. Všetko zabudnem, to najdôležitejšie, a poplietiem. Celý život takto, hrešil som sa.
Ani som nevidel ako, nohy ma samé doniesli k domu a už som stúpal k vchodu, keď mi zrak padol dolu.
Tam v kríkoch, v záveji, sedel maličký, sivý mačiček a plakal, túliac si ľavú labku.
Kľakol som si k nemu na podrep a spýtal sa. Čo sa stalo, drobček?
Mačiček vzlykol a podal mi maličkú, mokrú a studenú ako ľad labku. Vytiahol som z vreciek obe ruky a vzal ju do nich. A zrazu. Úplne zrazu mi vypadlo:
— Ocove ruky sú veľmi liečivé. Teraz ti bude, slniečko, hneď lepšie.
Opatrne som vzal maličké, trasúce sa telíčko do oboch dlaní a pritisnúc si ho k sebe, vošiel som do vchodu.
Teraz som mal kým sa zamestnať a s kým vítať nový rok.
Napokon, ten šedivý starec s hviezdami v očoch neklamal. Čakali na mňa. Naozaj na mňa čakali. A to je predsa to najdôležitejšie. Keď na teba čakajú.
ONDREJ KOVÁČ
zdroj: voľne podľa O. BondarenkaA dodnes, keď vidím v snehu stopy malej labky, vždy sa usmejem na tú Silvestrovskú spomienku, ktorá mi navždy zmenila srdce.
