Bol by som rád, aby som to mohol prehliadnuť
“Katka, buď mojou ženou!”
Ján, červenajúc sa, podal Katke sametovú krabičku. Sedeli v útulnej kaviarni, kde vôňa čerstvého pečiva lákala a tichá hudba hrala v pozadí. Mladíkovi oči žiarili nádejou a pery sa mu triasli od napätia. Chvíľu váhal, ale keď videl jej zmätok, dodal:
“Takže… vezmeš si ma? Alebo…”
Katka, ktorá dovtedy pokojne usmiala, zrazu vážnela a po jej tvári prebehol tieň sklamania. Odstrčila pohár so šumiacim šampanským a unavene povedala:
“Janko, prepáč, ale… nemôžem!”
“Ako to nemôžem, Katka, prečo?” zarazil sa. “Premýšľaj, veď sme spolu už päť rokov. Škola je za nami. Máme dobrú prácu, vlastné bývanie. Prečo by sme si to neurobili oficiálne? Nechceš, aby sme boli rodina?”
Katka pokrčila plecami:
“Janko, pochop, ešte sa necítim pripravená na také rozhodnutie! Chcem ešte žiť pre seba. Vieš, všetky tie rodinné ‘radosti’ kapustnica, plienky, návštevy príbuzných cez víkend to zatiaľ nie je pre mňa! Chcem vidieť svet, baviť sa s kamarátmi. Proste robiť to, čo ma baví. Som ešte mladá, celý život predo mnou! Takže sa teraz nechcem viazať!”
“Takže ja som pre teba bremeno?” urazené sa spýtal.
“Prečo hneď bremeno?! Len mám teraz iné ciele! A navyše, či nám nie je dobre aj tak, bez tej pečiatky v občianke?” pokúsila sa zmierniť ranu Katka. “Veď hlavná je láska, nie?”
Ale v Jánovom srdci už vrelo rozhorčenie:
“Iné ciele? Myslel som, že máme spoločné ciele! A ukázalo sa, že si ešte nenatancovala po kluboch ako tá koníkova v bájke!”
“Á, takže ja som koníkova! A ty si ten správny mravček, čo už za nás všetko rozhodol? A je ti jedno, čo je pre mňa dôležité?” vybuchla Katka. “Choď do…!”
Nedobrovoľná nevesta rýchlo vstala a vybehla z kaviarne, nechajúc Jána v úplnom úžase.
Rozzúrená a podráždená bežala ulicou, až dorazila do mestského parku. Rozhorčene sa zosunula na prvú lavičku. Hnev v nej vrel ako horúca láva, pripravená vybuchnúť.
“Nie, čo si to dovolil! Myslí si, že má právo rozhodovať za mňa! Ešte nemáme ani tridsať, ani poriadne sme nezažili! A on ma už chce zavrieť do domáceho kolobehu?” v duchu búrila.
Bola tak pohltená hnevom, že si nevšimla, kým si k nej neprisedla nejaká žena. Až keď pocítila nepríjemný zápach, Katka sa trhla a otočila. Vedľa nej sedela žobráčka špinavá, v otrhanom oblečení, s vyhasnutým pohľadom.
“Môžem si vziať?” ukázala na prázdnu fľašu pod lavičkou.
Katka, stále rozhnevaná, na ňu vrúskla:
“A skúsila si pracovať? Ruky-nohy celé, mohla by si si zarobiť!” vyhrkla bez rozmýšľania.
Zvyčajne mala pre cudzie trápenie pochopenie, ale v tú chvíľu jej nedokázala odolať potrebe vybiť si zlosť na niekom, kto sa jej náhodou prihodil pod ruku.
Žena súhlasne prikývla:
“Ja by som rada, ale kto také niečo vezme? Takých ako ja veď nikde neberú.”
“A kto za to môže?”
“Ani ja!” ochotne súhlasila nevábne zapáchajúca žena.
Strčila ruku do nesmierneho vrecka otrhaných teplákov, vytiahla odtiaľ nedokúrený cigaret a pokúsila sa zapáliť. Ale potom, čo tak urobila, ju opäť schovala. Ticho brala ako pozvanie pokračovať:
“Volajú ma Zuza Bezdomkyňa. A keby som nebola taká hlúpa v mladosti, možno by som teraz nesedela tu s tebou. Možno by som už chovala vnúčatá, zavařovala paradajky na zimu, žehlila mužovi košele. Ja som bola predsa rovnako pekná ako ty!” bezvlásne sa usmiala a zakašľala. “A v mladosti sa vždy zdá, že svet je pred tebou, že všetko zvládneš a že to tak bude navždy! Ukázalo sa, že nebude… Aj keď som bola z detského domova, vedela som si cen
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
