Dnes som pochopil, čo je to šťastie.
Po ceste domov Zuzana v duchu ďakovala osudu, aspoň jej staršia dcéra Ema bude šťastná. Jej samotnej sa v živote veľa nepodarilo. Ale neľutovala nič, verila, že všetko sa deje tak, ako má.
„Bolo mi súdené stretnúť Jozefa, stretla som ho a zamilovala sa. Vzala som si ho a porodila Emičku. Chcel syna, tak som otehotnela znova a narodil sa nám chlapec, Miško. Ale práve po jeho narodení začali nešťastia. Miško sa narodil postihnutý, odsúdený na celý život na invalidnom vozíku.“ Zuzana ťažko vzdychla, keď otvárala dvere do bytu.
Jedného dňa si však zobrala všetku silu do pästí a rozhodla sa. Jozef, keď sa dozvedel diagnózu syna, rýchlo si zbalil veci a odišiel. Ešte na konci povedal:
„Na moju pomoc nepočítaj.“
Po jeho odchode jej klesli ruky. Dcére bolo šesť rokov, syn bol chorý. V noci plakala do vankúša a myslela si, že to nezvládne.
„Za čo mi to? Za čo?“ pýtala sa nahlas.
Ale raz sa spamätala a povedala si:
„Či plačem, či nie, deti musím vychovať. Nikto mi nepomôže. Toto je môj život, moja bolesť.“
Ema chodila do škôlky, o rok neskôr do školy. S Miškom sa starala, vkladala do neho celú svoju dušu a lásku. Miško zbožňoval matku a sestru, rástol. Ema večerami zabávala brata, aby matka mohla oddýchnuť a venovať sa domácim povinnostiam. Tak žili všetci traja, deti vyrastali v matkinej láske. Zuzane sa podarilo nájsť prácu z domu, aby mohla byť stále s Miškom. Ema dospievala a pomáhala jej. Čas plynul.
Keď otvorila dvere bytu kľúčom, uvidela, ako sa dcéra točí pred zrkadlom v svadobných šatách. Pozerala na Emu s dojatím a slzy sa jej vyhrnuli do očí. Jej dcéra vyrastla, stala sa krásnou ženou. Tešila sa, že ju vychovala a dala jej vzdelanie. A teraz sa chystala vydať za Tomáša, dobrého chlapca, samostatného, ktorý mal dokonca vlastný byt.
„Emička, aká si krásna! Tomáš bude úplne ohromený, keď ťa uvidí v týchto šatách. Ale nie je to priskoro kúpiť svadobné šaty? S tým sa nemá náhlivosť, tak sa hovorí,“ povedala Zuzana.
„Mami, no ved vieš mi pokaziť náladu. Nič nie je priskoro. Tomáš povedal, že má známych na matrike, takže nebudeme čakať dlho, vezmú nás skôr,“ odpovedala dcéra, zatiaľ čo si šaty zhadzovala.
„Dobre, dobre, len som tak spomenula starú príhodu. Všetko bude v poriadku, len Tomášovi šaty pred svadbou neukazuj.“
Zuzana prešla do izby k synovi, Miško sa tešil. Po krátkom rozhovore s ním odišla do kuchyne.
„Ako rýchlo Ema vyrastla,“ myslela si. „Už sa zamilovala do Tomáša a chystá sa vydať. Tomáš vyzeral byť slušný chlapec, páčil sa mi hneď na prvom stretnutí. Srdce matky sa nedá oklamať.“ Usmiala sa, keď si spomenula, ako Tomáš slávnostne a s vážnymi úmyslami povedal:
„Milujem vašu dcéru a sľubujem, že jej nič nebude chýbať. Bude so mnou šťastná! Chcem usporiadať veľkú svadbu, príde veľa priateľov a známych. Ale nebojte sa, všetky náklady beriem na seba. Zarábam dostatočne.“
„No, Tomáš, teraz mám pokoj,“ usmiala sa Zuzana a v duchu ďakovala Bohu, že dcére poslal takéh
