Ružena Králová si utrela mokré ruky a so stonaním kvôli bolesti v chrbte šla otvoriť dvere. Zvoniaci zvonili nesmelo, ale už tretíkrát. Umývala okno a hneď nevyšla do predsiene. Za dverami stála veľmi mladá dievčina, veľmi milá, ale bledá a s unavenými očami.
– Ružena Králová, počula som, že máte voľnú izbu?
– Ó, susedia ma stále posielajú k niekomu! Izbu neprenajímam a nikdy som neprenajímala.
– Ale povedali mi, že máte tri izby.
– A čo? Prečo by som mala prenajímať? Zvykla som si byť sama.
– No, prepáčte. Povedali mi, že ste veriacou a ja som si myslela…
Dievča, so slzami na krajíčku, sa otočilo a pomaly začalo schádzať po schodoch. Plecia sa jej chveli.
– Dievča, vráť sa! Veď som ti neodmietla! Mladí sú teraz takí citliví, hneď všetko do sĺz. Poď dnu, porozprávame sa. Ako sa voláš? Prejdime už na ty?
– Katarína.
– Takže “čistá”, správne? Otec je námorníkom?
– Nemám otca. Bola som v detskom domove. Ani matku nemám. Našli ma dobrí ľudia v chodbe a priniesli na políciu. Nemala som ani mesiac.
– Dobre, neurážaj sa. Pôjdeme na čaj a porozprávame sa. Si hladná?
– Nie, kúpila som si piroh.
– Piroh si kúpila! Ach, mládež, nemyslíte na seba a do tridsiatky už máte žalúdočný vred. Tak sadni, hrachová polievka je ešte horúca. Čaj tiež ohrejeme. Džemov mám dosť. Muž mi zomrel pred piatimi rokmi, ale zo zvyku stále pripravujem pre nás dvoch. Teraz sa najeme, a pomôžeš mi dočistiť okno.
– Ružena Králová, môžem robiť niečo iné? Mám závraty a bojím sa, že spadnem z okenného parapetu – som tehotná.
– Ešte lepšie! Tehotná mi tu chýbala. Som prísna. Že si to urobila náhodou?
– Prečo tak hneď? Som vydatá. Miroslav je z nášho detského domova, ale zobrali ho do armády. Nedávno mal dovolenku. A keď hostiteľka zistila, že čakám dieťa, zostala som bez strechy. Dala mi týždeň na nájdenie bývania. Bývali sme neďaleko. Ale ako vidíte – okolnosti sú také.
– Áno… okolnosti… No a čo mám s tebou robiť? Mám svoju posteľ presunúť do spálne po mužovi? Dobre, tak to teda bude, vezmi si moju izbu, a ja od teba peniaze nevezmem, nehovor o tom – rozhnevám sa. Choď radšej po veci.
– Nemám to ďaleko. Všetky naše veci sú v taške pred vchodom. Týždeň už prešiel, obiehala som domy od rána.
Tak sa stali dvojicou… Katarína študovala na návrhárku ľahkých šiat. Ružena Králová bola už veľa rokov na invalidnom dôchodku po veľkej železničnej nehode, preto zostávala doma, plietla čipkované dečky, golieriky, detské papučky a predávala ich na blízkom trhu. Jej výrobky boli plné fantázie: čipkované dečky, obrusy a golieriky boli ako morské peny, jemné, takmer nehmotné, preto sa dobre predávali. Peniaze sa v dome držali. Časť z nich pochádzala z predaja ovocia a zeleniny zo záhrady. V záhrade pracovali s Katarínou v soboty. V nedeľu chodila Ružena Králová do kostola a Katarína zostávala doma, aby si prečítala listy od Miroslava a odpovedala na ne. Do kostola chodila zriedkavo, ešte nebola zvyknutá. Sťažovala sa, že ju bolí chrbát a krúti sa jej hlava.
Jednej soboty pracovali na chatke. Úroda bola zberať, pripravovali pôdu na zimu. Katarína sa rýchlo unavila, tak ju teta Ruža poslala do chatky si ľahnúť a počúvať staré platne, ktoré kedysi s manželom kupovali. Aj túto sobotu, po práci s hrabličkami, budúca matka si ľahla odpočinúť. Ružena Králová hádzala do ohňa suché plody a vetvy a zadumane pozerala na plameň. Zrazu začula Katarínin výkrik: “Mama! Mamička! Poď rýchle!” S búšiacim srdcom, zabúdajúc na svoje choré nohy a chrbát, bežala k chatke. Katarína kričala, držiac sa za brucho. Po krátkej chvíli presvedčila suseda a v rýchlosti, ktorú si ich starý „Moskvič“ mohol dovoliť, bežali na pôrodnicu. Katarína neprestávala stonať: “Mamička, bolelo ma! Ale je ešte skoro! Ešte len v polovici januára mám termín. Mama, pomodli sa za mňa, ty to vieš!” Ružena plakala. Cez slzy sa neprestávala modliť.
Z oddelenia Katerynu odviezli na nosidlách. Sused z chatky priviezol plakaťu ženu domov. Celú noc sa modlila k Bohorodičke za zachovanie dieťaťa. Ráno zavolala do pôrodnice.
– Všetko je v poriadku s vašou dcérkou. Najprv volala po vás a Miroslavovi, plakala, ale nakoniec sa upokojila a zaspala. Doktor hovorí, že hrozba potratu je zažehnaná, ale niekoľko týždňov si bude musieť poležať u nás. Aj hemoglobín má nízky. Dávajte pozor, aby sa dobre stravovala a viac odpočívala.
Keď Katarínu prepustili, hodiny dlho rozprávali, do hlbokej noci. Katarína stále hovorila o svojom Miroslavovi.
– Nepodilok, ako ja. Je sirota. Celé roky sme boli spolu v tom istom detskom domove. Od školských časov sme boli priateľmi a potom sme sa zamilovali. On ma ľutuje. To je dokonca viac ako láska, tak to chápem. Vidíte, ako často píše. Chcete, aby som vám jeho fotografiu ukázala? Tu je, druhý zľava. Usmieva sa…
– Pekný… – Ružena Králová nechcela Katarínku uraziť. Už dávno mala zmeniť okuliare. Na fotke bolo mnoho vojakov a obrázok bol veľmi malý. Nevidela ani druhého, ani tretieho, ani piateho. Len obrysy… – Katarína, chcela by som sa ťa opýtať, prečo si ma vtedy v záhrade nazvala mamou?
– No, len tak… Som zabudla zo strachu. Zvyk z detského domova. Tam boli všetci dospelí, od riaditeľa po inštalatéra, tatkami a mamkami. Sotva som si odvykla. Ale ešte sa to občas stáva: keď som nervózna alebo sa hnevám, chytím sa toho. Ospravedlňujem sa.
– Chápem… – Ružena sklamane vzdychla.
– Teta Ruža, hovorte mi o sebe. Prečo nemáte nikde fotografie manžela, detí? Asi nemáte deti, že?
– Áno, nemám deti. Malého synčeka sme mali, ale zomrel, ešte nemal rok. Po nehode som nemohla mať viac detí. Môj muž bol pre mňa ako dieťa. Tak som ho rozmaznávala, nemohla som naňho zabudnúť. Bol pre mňa tým jediným na svete, ako tvoj Miroslav pre teba. A po jeho pohrebe som všetky fotky odložila. Aj keď som veriaca, chápem, že odišiel k Bohu, ale bolo mi bez neho veľmi ťažko. Keď som sa pozrela na foto, rozplakala som sa. Tak som ich odložila, aby som sa zbytočne netrápila. Teraz potrebuje moje modlitby, nie moje slzy. A ty by si, Katarína, mala požiadať Miroslava, aby sa nechal vyfotiť poriadne, dáme jeho fotku do rámčeka. Niekde mám rámčeky.
Na Štedrý večer sa Ružena Králová a Katarína pripravovali na sviatok, zdobili izby, hovorili o Dieťati Ježišovi a čakali na prvú hviezdičku. Katarína sa neustále presedávala z miesta na miesto a trela si kríže.
– Katarína, niečo nie je v poriadku. Všetky moje slová sú akoby bokom. Čo sa to s tebou deje, dieťa?
– Teta Ruža, volajte „rýchlu“. Rodím.
– Čo to hovoríš, dieťa moje? Veď ešte týždeň?
– Zdá sa, že som sa pomýlila. Volajte rýchlo, už nevydržím.
O pol hodiny bola „rýchla“ už pri pôrodnici. A na Troch kráľov, v deň Narodenia Pána, Katarína porodila dievčatko. V ten istý deň Ružena Králová potešila mladého otca telegramom.
Január bol náročný. Maličká im prinášala radosť, ale aj spôsobovala mnoho starostí. S Miroslavovým súhlasom Katarína nazvala dievčatko Ruženkou. Ružena Králová bola dojatá k slzám. A teraz malá Ruženka im dávala zabrať. Niekedy nespala, inokedy mala hnisavú angínu, alebo len tak nevysvetliteľne poplakávala. Ale to boli radostné starosti. Ružena Králová dokonca menej trpela svojimi mnohými chorobami.
… Deň bol veľmi teplý na zimu. Ružena Králová využila pekné počasie a ponáhľala sa do obchodov. Na spiatočnej ceste stretla pred vchodom Katarínu s kočíkom – mladá matka sa rozhodla vziať dcérku na prechádzku.
– Ešte chvíľu budeme vonku, dobre, teta Ruža?
– Spokojne chodte von, ja začnem variť obed.
Keď vstúpila do izby, Ružena Králová sa len mimovoľne pozrela na stôl a uvidela fotografiu svojho manžela v rámiku. Usmiala sa: „Našla si ich predsa. Ale vybrala si si fotku, keď bol ešte mladý. Mladé ľudí sa nezaujímajú o starcov.“
Borsč už chutne bublal na peci, keď Katarína s Ruženkou vstúpila domov. Kočík za ňou niesol susedovie chalan. Obe ženy opatrne rozbalili maličkú. Skladala nosík ako gombík, spala sladko. Na špičkách vstúpili do veľkej izby.
– Katarína, ako si vedela, kde sú fotografie Sashu?
– Nechápem, o čom hovoríte?
– A toto čo je? – ukázala Ružena Králová na fotografiu.
– Toto? Sama ste ma požiadali, aby sa Miroslav vyfotil, keď už je dospelejší. On špeciálne šiel do ateliéru. A rám som našla v knižnici.
Ružena Králová so trasúcimi sa rukami vzala fotografiu. Až teraz si uvedomila, že to nie je jej muž. Mladý seržant sa usmieval veselo fotografovi. Žena si sadla na pohovku a s bledou tvárou a neprítomným pohľadom sedela, zahľadená do diaľky. Keď sa otočila ku Kataríne, tá plakala nezadržateľným prúdom, stojac s gázou nasiaknutou octom.
– Mami, mamička, pozrite na mňa! Pozrite do mojich očí! Čo sa stalo, mamička? – plakala Katarína.
– Katarína, otvor skriňu, na vrchnej poličke sú fotografie. Prines ich všetky.
Katarína priniesla niekoľko albumov a niekoľko rámčekov s fotkami. Zvrchu jej hľadel… Miroslav?!
– Môj Bože! Kto je to? Je to Miroslav? Nie, fotografia je stará. Kto je to, mama?
– Toto je môj muž, Sasha. Katarínka, kde sa narodil Miroslav?
– Neviem. Bol privezený do nášho detského domova z Bratislavy. A tam sa dostal po nejakej železničnej katastrofe. Povedali mu po čase, keď vyrástol, že jeho rodičia zahynuli.
– Bože, aká hrozná chyba! Miško, moje dieťa, ukázali mi telo a identifikovala som ho. Veď košeľka bola, ako na tebe. A tvár nebolo vôbec vidieť. Synček, drahý, Miško! Ty žiješ! Tvoja žena a dcéra žijú u mňa a ja o tom neviem. Pane, Ty si priviedol Katarínku ku mne. Dcérka, podaj mi tú fotografiu.
Katarína, úplne zmätená, netušila, čo sa deje. Podala fotografiu v rámiku. Ružena Králová ju celý čas bozkávala, oplakávajúca v slzách: „Miško, slniečko moje, dieťatko moje!“
– Miroslav, – ticho opravila Katarína.
– Nech je Miroslav, ale je to môj syn, Katarínka, syn! Pozri sa na fotografiu otca – rovnaká tvár!
Mladá žena však stále pochybovala.
– Katarínka, a čierna bodka? Je nad pravým lakťom? Na hviezdičku sa podobá. Dieťatko som v nehode identifikovala správne len vďaka veku a košeľke, ktorá bola ako Mišková. Ruku mu to rozdrvilo, preto som čiernu bodku nenašla. No, prečo mlčíš?! Je tam čierna bodka?
– Čierna bodka je tam. Na hviezdičku sa podobá. Mamička, milovaná, je tam bodka!
Obe ženy, objímajúc sa, plakali, nevšímajúc si, že v susednej miestnosti spí Ruženka a vyžaduje materské mlieko.
