Hovorí sa, že sme zodpovední za všetko, čo sa v našom živote stane, a že si za to môžeme sami. Ako sa rozhodneme v jeden deň, tak budeme žiť.
V mojom živote som urobil zlé rozhodnutie, keď som sa rozhodol zviazať svoj osud so ženou, ktorá to nemyslela vážne. V mladosti som bol taký zamilovaný do Veroniky, že aj keď som vedel, že je ľahkomyseľná, dúfal som, že sa kvôli mne zmení. Chcel som tomu veriť a mal som nádej. Ale pravda je taká, že ľudia sa nemenia. A tak ani po narodení nášho syna, Veronika neprestala so svojím nevhodným správaním.
Každý mesiac som sa dozvedel niečo nové o jej dobrodružstvách. Hovorili mi o tom susedia, kamaráti aj moji príbuzní. Hanbil som sa a cítil som sa ponížený. Vydržal som to päť rokov a potom som to vzdal. Rozviedli sme sa. Výhodou bolo, že Veronika nebola chamtivá. Nechala mi svoj byt výmenou za to, že som nepodal žiadosť o výživné. So synom sme tam nechceli bývať byt som prenajal a šiel späť k mame. Potrebovala už vtedy opateru. Takto sme žili.
Peniaze z prenájmu som míňal na syna na oblečenie, školu, rôzne výlety a hry. Snažil som sa mu dať aspoň trochu normálne detstvo. Moje zárobky som použil na účty, jedlo a lieky pre mamu, ktorá bola dlhé roky ležiaca kvôli chorobe. Veril som, že syn ocení moju starostlivosť oňho. Dnes mám 57 rokov, cukrovku, pichám si inzulín stále a bojujem, aby som tu bol čo najdlhšie.
Pre moju chorobu nemôžem nikde pracovať kto by ma už teraz prijal do zamestnania? Dôchodok nemám, lebo som stále menil prácu a nikde som nezostal na dlhšie. Väčšinou som pracoval na čierno, aby som zarobil čo najviac. Takže dnes žijem len z prenájmu bytu. Syn má 31 rokov, nedávno sa rozhodol oženiť a oznámil mi, že on a jeho manželka budú bývať v tom byte.
Povedal som mu, že ak tam budú bývať, nebudem mať z čoho žiť. Syn mi odvetil, že to je môj problém. Neviem, čo teraz robiť. Nemám žiadne úspory, potrebujem lieky, musím niečo jesť a zaplatiť energie. Čo mám robiť? Ako mi toto vlastný syn mohol urobiť? Prečo by mi to spravil?
