Keď som porodila, trošku som pribrala. Nebolo to nič výrazné, váha sa takmer nezmenila, ale… môj manžel začal frflať, stále len rečnil o tom, ako čo bolo, už nie je. Namiesto toho, aby mi povedal: To nič, milá moja, stále si pre mňa všetkým, a počkal, kým sa dám do poriadku, jednoducho sa vybral preč. Tak silno odišiel, že jedného dňa sa už nevrátil. Ostala som sama s dieťaťom v náručí, nemusím vám vypisovať podrobnosti, všetci si viete domyslieť, aké to bolo.
Napokon som sa prestala trápiť a našla som v sebe silu začať znova. Kúpila som si psíka, volala som ho Hromko, a každé ráno sme spolu začali behať po uliciach Bratislavy. Začala som sa nútiť posilniť si brucho. Hoci bolo veľmi ťažké zvládnuť to psychicky, aspoň to odvádzalo moju myseľ od čiernych myšlienok. Postupne som si na pohyb zvykla a keď som si našla prácu, prihlásila som sa do fitness klubu.
Trénerka v našom fitness centre, pani Milica Novotná, bola veľmi pozorná a trpezlivá. Roky pravidelného cvičenia mi nielenže prinavrátili štíhlu postavu, ale na viacerých miestach som sa ešte vylepšila 
Minimálne o polovicu krajšia! Začala som sa mať rada, zamilovala som sa do vlastného tela.
Raz večer, keď som sa vracala domov s taškou na cvičenie a v športovom oblečení, všimla som si, že môj bývalý stojí pred vchodom do nášho paneláku. V rukách držal kvety a bonboniéru. Vyzeral, že zvoní, ale syn mu neotváral dvere. V tej chvíli som si uvedomila, že tu a teraz mám príležitosť splniť si sen mnohých opustených žien… prinútiť ho plakať od ľútosti.
Vyhodila som ruky za hlavu, spravila päť rýchlych drepov, napriamila hrudník, a vyšla som za ním…
A vieš, čo mi povedal? Slečna, bývate tu v tomto vchode? Môžete mi otvoriť dvere? Vybuchla som do smiechom, ale s horkosťou, zakryla som si tvár rukami, a cítila som neuveriteľný triumf. Sadla som si bokom…
Dal som niečo smiešne? začal nevrlo. Čo vás rozosmialo? pýtal sa podráždene. Odpovedala som: Pamätáte, keď sme na matrike prisahali milovať a ochraňovať? Otočila som sa k nemu čelom a povedala: Ešte stále sa môžem smiať. Pozrel na mňa. Máte desať sekúnd na to, aby ste zmizli z tohto dvora, oznámila som mu bez úsmevu. Môžem aspoň vidieť syna? naposledy prosil. Choďte… von! Odišiel, stále sa otáčal, pozrel späť… Ale mne to už bolo jedno. Sny sa plnia, keď ich naozaj chcete.
