Moja mama pochádza z Liptovského Mikuláša, presnejšie z dedičky pod Chopkom. Vždy som bol veľmi blízky s mojim starým otcom, s maminým otcom. Od malička ma brával so sebou všade, aj do práce. Rád som počúval jeho príbehy, zážitky a historky, ktoré zažil počas svojho života.
Raz som sa ho spýtal, či niekedy videl škriatkov. Povedal, že nie, ale že videl čarodejnice a dokonca aj moriakov. Nevedel som, čo to je moriak, tak som ho poprosil, aby mi to vysvetlil. Povedal, že sú to čarodejníci, ktorí vedia meniť svoju podobu na akékoľvek zviera, a dokonca vedia aj lietať.
Rozprával mi, že po tom, čo skončil ako vojak, pracoval ako strážny na kukuričných poliach pod Chopkom. Jeho úlohou bolo hliadať, aby nikto nekradol úrodu. Jednej noci mal službu a prišiel na pole okolo deviatej. Hneď cítil, že niečo nie je v poriadku. Vzduch bol ťažký, chladný a spln osvetľoval všetko zvláštnym spôsobom.
Ako to mal vo zvyku, začal prechádzať pole. Po polnoci sa posadil na stoličku, ale únava ho premáhala a začal ho ovládať silný spánok. Vtedy, ako povedal, vedel, že sa niečo zlé chystá. Cítil, ako mu telom prebehol mráz, akoby sa niečo neviditeľné približovalo.
Zrazu počul kroky medzi kukuricou, akoby niekto chodil po poli. Vytiahol pušku. Keďže bol vojak, vedel si poradiť so zbraňou, a v tých časoch nebola veľká bezpečnosť, takže každý sa musel starať sám o seba. S puškou v ruke namieril do pola a zakričal, kto tam je. Jediné, čo počul, bol smiech. Ten smiech sa pohyboval sem a tam, stále bližšie.
Zhromaždil odvahu a vošiel do pola so zbraňou v pohotovosti. Vtedy uvidel, ako medzi kukuricou vybehlo prasa. Myslel si, že je to obyčajné zviera, tak ho začal naháňať. Keď ho už mal chytiť za chvost, prasa sa postavilo na dve nohy a pokračovalo v behu. Starý otec stál ako prikovaný, nevedel uveriť vlastným očiam.
Namieril na neho, aby vystrelil, ale vtedy zrazu zvierati vyrástli z chrbta dve krídla a so smiechom vzlietlo do vzduchu. V tom momente ho strach úplne paralyzoval. Puška mu vypadla z rúk a dopadla mu na nohy. Bolesti ho prebrali. Prekrížil sa, popadol zbraň a utiekol domov, stále v šoku.
Povedal, že o moriakoch už počul, ale nikdy neveril, že by sa s jedným stretol. Aj teraz, keď mi to rozpráva, naskakuje mu husia koža. A ja mu verím, lebo keď o tom hovorí, díva sa do prázdna, akoby znova prežíval tú noc…
