Pochádzam z poriadne početnej rodiny: otec, mama, starší brat, dve sestry a ja. Bývali sme v priestrannom trojizbovom byte v Bratislave a náš otec nám vlastnoručne postavil veľkú chatu na Záhorí. Lenže, aby som bola úprimná, nikdy sme nevytvárali žiadnu idylku à la slovenský seriál. Najmä deti a hlavne my baby sme sa neustále dohadovali a prekrikovali, asi ako na milej dedinskej svadbe po polnoci. Ani keď sme dospeli, situácia sa nijako extra nezlepšila: zostali sme od seba vzdialení a vzťahy boli miestami také studené, že by zmrzli aj tresky v Dunaji.
Môj brat Miroslav bol prvý, kto opustil hniezdo. Po povinnej vojenčine si našiel ženu, vzali sa a hneď bol váženým mužom. Avšak jeho manželka, tá budúca svokra roka, našu rodinu nikdy nemusela. Mali spolu dcérku Veroniku a naši rodičia sa snažili chodiť na návštevy, pozrieť vnučku a byť aspoň trochu rodinní. Lenže atmosféra na tých návštevách bola vždy napätá, asi ako keď vás v električke ofúkne stará veternica. Po niekoľkých rokoch sa to zhoršilo natoľko, že návštevy úplne ustali a dedovi a babke ostali len fotografie.
Moja najstaršia sestra, Ľubica, dostala v prvom ročníku na vysokej škole lásku ako blesk z jasného neba. Ten vyvolený bol herec z ochotníckeho divadla, a tak Ľubica zanechala štúdium a začala s ním cestovať po kultúrnych domoch rôznych slovenských miest Bratislava, Žiar nad Hronom, Rimavská Sobota, veď to poznáte. Tri roky žili nomádsko-divadelným životom, až kým si raz poriadne nevyčistili žalúdky a herec Ľubicu nechal v cudzom meste, kde musela improvizovať bez deja aj partnera. Rodičia sa ponúkli, že jej pomôžu zbalíme, prídeme po teba, varíme halušky! Ale kdeže, Ľubica bola tvrdohlavá a vyhlásila: Radšej budem núdzna, ako by som mala prijať vašu ľútosť. Najprv bývala v rôznych internátoch, nakoniec nám po rokoch cez správu oznámila, že sa vraj vydala. Jej ďalšieho manžela nikto z rodiny doteraz nevidel, naposledy prišla na návštevu pred desiatimi rokmi sčista-jasna a zas sa vyparila.
Stredná sestra, konkrétne Tatiana, bola v našej rodine vždy malou princeznou. Mama jej vyžehlila najlepší kroj, otec doniesol najlepšiu čokoládu, a všetci ostatní sme si moholi oči vyočiť. Je pravda, bola krásna ako víla z rozprávky, talent na školu ju ale míňal oblúkom. Jej životné motto znelo: Nie je dôležité, čo vieš, ale koľko máš na účte. Len čo skončila gymnázium, začala chodiť so synom známeho podnikateľa z Nitry. Keď sa jeho firma rozpadla a peniaze tiekli skôr na dno ako k Tatiane, našla si nového, lepšie zabezpečeného kamaráta. S tým už päť rokov žijú neďaleko Trnavy, majú spolu syna rodinný poklad, ktorý zbožňujú a fotia na sociálne siete.
A čo ja? Moja životná komédia by si zaslúžila vlastný scenár. Po škole som sa vydala a spolu s manželom sme mali dcéru Vierku. Lenže môj drahý muž si až príliš zamiloval borovičku a pivko a ja som po niekoľkých rokoch podala žiadosť o rozvod. V tom istom čase prišli zdravotné problémy rodičov, a tak som non-stop lietala medzi nemocnicou, domovom a školou, kde ma Vierka učila, ako prežiť pubertu. Súrodenci mi nikdy s ničím nepomohli zato na dedičstve by sa chceli podieľať všetci. Otec mi už dávno daroval kľúče od chaty na Záhorí, ale myslím, že mám plné právo aj na byt v Bratislave. No čo už, u nás na Slovensku je najväčšia rodinná tradícia nedohodnúť sa.
