Pochádzam z početnej rodiny, ktorú tvoril otec, mama, starší brat, dve sestry a ja. Bývali sme vo veľkom trojizbovom byte a otec nám postavil priestrannú chatu na vidieku. Napriek tomu sme nikdy neboli, ak to mám povedať úprimne, nejako zvlášť súdržná rodina. Najmä dievčatá sestry sa neustále medzi sebou hádali. Ako sme dospievali, veľa sa nezmenilo: vzťahy zostali chladné a napätie len rástlo.
Brat bol prvý, kto odišiel z rodičovského domu. Po skončení základnej vojenskej služby sa oženil a stal sa váženým mužom, i keď pod značným vplyvom svojej manželky Vladimíry, ktorá, čo bolo zvláštne, nemala našu rodinu práve v láske. Mali spolu dcéru a naši rodičia sa pokúšali svoju vnučku navštevovať, no odmeranosť a nevraživosť Vladimíry spôsobovala, že tieto stretnutia boli skôr povinnou jazdou ako radosťou. Takéto kontakty trvali istý čas, ale pred asi siedmimi rokmi sa skončili úplne.
Moja najstaršia sestra, Mária, sa počas prvého ročníka na vysokej škole vášnivo zamilovala do jedného herca. Školu nechala, tri roky ho sprevádzala po rôznych slovenských mestách, kde vystupovala jeho divadelná skupina. Napokon sa však pohádali a nechal ju v cudzom meste. Rodičia jej ponúkli pomoc, ale hrdosť jej nedovolila ju prijať. Najprv bývala po internátoch, neskôr nám oznámila, že sa vydala. Ani netuším, ako sa zoznámila so svojím súčasným mužom, lebo od jej poslednej návštevy u nás prešlo už desať rokov.
Druhá sestra, Božena, bola v rodine vždy stredobodom pozornosti – dostávala všetko najlepšie. Možno k tomu prispela jej výnimočná krása. Školské výsledky mala priemerné a jej životné heslo znelo: Človeka neurčuje to, čo vie, ale to, aký veľký má peňaženku.” Hneď po strednej škole sa začala stretávať so synom bohatého podnikateľa. Keď sa však otcova firma položila, rýchlo vymenila priateľa za jeho známeho, ktorý mal viac peňazí. Spolu žijú už päť rokov a majú syna.
Čo sa týka mňa, môj život tiež nebol jednoduchý. Po vysokej škole som sa vydal, mali sme s manželkou dcéru. Ale manželkin alkoholizmus nám zničil manželstvo a rozviedli sme sa. Do toho sa otec aj mama začali boriť so zdravotnými problémami, a ja som sa roky trhal medzi starostlivosťou o rodičov a výchovou dcéry. Moji súrodenci mi za ten čas nikdy s ničím nepomohli, zato pri reči o dedičstve majú každý plno požiadaviek. Otec mi ešte dávnejšie prepísal chatu na dedine, no myslím si, že mám právo aj na časť bytu v meste.
Keď si dnes večer opäť premietam náš rodinný príbeh, uvedomujem si, že krvné puto nie je vždy dostatočné na to, aby ľudí spojilo. Sme každý iný, nie vždy sa nám podarí nájsť k sebe cestu. Dôležité však je nezabudnúť na slušnosť, vzájomnú úctu a vedomie, že všetko materiálne je pominuteľné no skutky a slová medzi najbližšími zostávajú.
