Dnes som sa vybrala k rodičom, cestovala som v druhotriednom vozni rýchlika smerom na Košice. Mala som hornú posteľ, ale nemala som s tým žiadny problém, vôbec ma to netrápilo. Dolné lôžka obsadili dve ženy tá staršia s menom Vilma, druhá o trochu mladšia, volala sa Božena. Chcela som chvíľu počkať na sprievodcu dole, ale hneď keď som začala šplhať hore, Božena po mne nepríjemne pokukovala a mrmlala si popod nos.
Keď som pocítila hlad a rozhodla som sa niečo si zjesť, ani mi k stolu nedovolili ísť. Sadli si oproti sebe tak, aby mi zabrali miesto, ticho popíjali čaj z termosky a očividne boli rozhodnuté svoj priestor neprenechať.
Môžem si rýchlo niečo zahryznúť? opýtala som sa slušne.
Slečna, máte lístok na hornú posteľ, šetrili ste na ňom, tak sa tam aj najedzte! My si musíme odpočinúť a potom budeme cítiť váš obed, začala Vilma.
Bolo jasné, že nemajú v úmysle mi ustúpiť. Postavila som si lôžko, vytiahla sáčok instantných halušiek a usadila som sa hore. Len čo som rozbalila jedlo, vlak prudko zabrzdil celá moja večera skončila na spodnej posteli.
Kam človek pozrel, všade boli halušky dokonca v Boženinej elegantnej účesovej kreácii. Dlhé nitky cestovín splietali celé kupé dokopy. Chcela som sa smiať aj plakať zároveň.
Slečna, vy neviete jesť vo vlaku? To je váš prvýkrát, či čo? To je katastrofa! Božena bola poriadne rozčúlená.
Veď som to nespravila naschvál! odpovedala som a začala som jej jemne vyberať halušky z vlasov.
V celej kupé nás potom celú noc sprevádzala vôňa instantných halušiek. Dokonca aj sprievodca Zoltán sa vyhýbal Božene, ktorá sa chcela umyť, ale ako? Vlak bol obyčajný, žiadne pohodlie či teplá voda.
Nakoniec som spala celkom spokojne, hoci hlad mi z vône nezmizol. Čo už, oni si za to môžu samy!
