Ja a môj manžel sme si vydobyli úspech vlastnými silami, kým naši mladší súrodenci dostali od rodičov veľkorysú pomoc. Necítime sa byť oprávnení na niečo viac, no zároveň máme pocit, že rodičia nie sú povinní živiť našich mladších bratov a sestry ďalej. V hlave sa nám točí otázka, prečo je prístup k nám taký nerovný.
Pamätám si, ako otec daroval bratovi nové auto a sám si nechal to staré, akoby bol okno plné vtákov, ktorých môže chytro roztriediť podľa farby. Dozvedela som sa potom, že brat s manželkou sa po svadbe presťahovali do bytu po starom otcovi, čo vyznievalo v tom snovom priestore mesta Trenčín veľmi luxusne. Medzi nami a bratom je desaťročný rozdiel, ale ešte pred svadbou rodičia s nami jednali, akoby sme pre nich boli iba cudzí, asi tak vzdialení, ako snežné kopce v máji. Až keď brat zvestoval dobrú správu, ten byt zverili jemu v zamatovej tichosti, akoby ním chceli zalepiť dieru v múre miestnosti.
Opýtala som sa raz mamy, prečo je takáto priazeň iba na jednu stranu a prečo nám s manželom nikdy nič podobné neponúkli. Jej odpoveď bola ako dážď studených mincí: Požiadali ste vôbec o pomoc? Nevideli ste, v akej biede bývate? Všimli ste si, že nemáte ani auto? Zavalili ma spomienky, ako sme si s manželom budovali život, presne ako keď sa človek snaží zmontovať skriňu nohami. Po narodení dieťaťa sme sa ocitli v takmer prázdnom dome a všetko sme museli zvládnuť vlastnými silami, iba s pomocou kamarátov. Niekedy sme žili v takých podmienkach, že som sa bála privolať lekára k malému, lebo čo ak by zistil, ako žijeme, a zavolal by sociálku?
Na opačnom póle tejto snovej rodinnej rovnice stála švagriná, sestra môjho muža, v rodine akoby z čistého zlata. Svokrovci odišli bývať na dedinu, aby dcére prenechali byt v Bratislave, aj keď im cesta cez polia nevoňala. Lenže ich dcéra stále závisela na nich, ešte aj polievky a koláče jej nosili každý týždeň, akoby napĺňali prázdnotu hrncov, než sa vrátia do vsi.
Raz som nabrala odvahu a spýtala sa mamy, prečo bratovi patrí všetko a nám akoby nič. Jej slová boli tvrdé ako ďalší kamienok v topánke: vraj sme nikdy o pomoc nepožiadali, hoci veľmi dobre vedela, v akej núdzi sme. Tá odpoveď ma bolela a ťažko im viem odpustiť túto nespravodlivosť a rovnako ani môj muž.
Nerovné zaobchádzanie rodičov, ktorí uprednostnili mladšieho brata predo mnou, mi v snoch ostáva ako dlhá tŕnistá cesta z Piešťan do Tater. Jeťaživé pochopiť, prečo pre nás platili iné pravidlá a ten tieň krivdy stále tancuje v kútiku mojej hlavy ako neodohnateľný mrak nad slovenskou krajinou.
