Rodičia vždy bývali ďaleko, nechávali ma u starých rodičov, keď som bol malý, kvôli množstvu práce. Aj keď nemali žiadne finančné problémy, ich kariéra bola pre nich dôležitejšia než čas strávený so mnou. Tak som si vytvoril oveľa silnejšie puto so starými rodičmi, ktorí ma celý život podporovali a povzbudzovali.
Keď som sa stal plnoletým, zdedil som dva byty, čo mi dalo možnosť ukázať rodičom, že to zvládnem sám. Tie byty som predal a peniaze som využil na kúpu domu v meste, kde som študoval na univerzite. Počas celého štúdia som bol s rodičmi na odstup, zvykol som si na ich neprítomnosť v mojom živote.
Žiaľ, keď som ešte študoval, starí rodičia zomreli. O to viac som sa cítil odcudzený od rodičov. Mal som pocit, že sa do môjho života a výchovy veľmi nezapájali. Chýbajúci hlbší vzťah s nimi mi sťažoval nájsť si na nich čas rovnako ako pre nich nebolo dôležité nájsť si čas na mňa, keď som bol dieťa.
Keď potom vyjadrili sklamanie, že nedostali časť peňazí z predaja bytov, necítil som voči nim žiadnu povinnosť. Podľa mňa mi v kľúčových chvíľach neboli nablízku, a preto svoje potreby kladiem na prvé miesto. Sťažnosti, že nemám na nich čas, som prehliadal naučil som sa uprednostniť prácu a vlastný pokoj tak, ako to oni robili, keď som bol malý.
Moja odpoveď na ich výčitky bola jednoduchá: Nemám čas, som v práci. Myslím, že práve oni by to mali chápať najlepšie, veď aj oni si svojho času zvolili prácu pred rodinou. Moje rozhodnutie sústrediť sa na svoj život a vlastné ciele bolo spôsobom, ako sa vyrovnať s ich neprítomnosťou a dať na prvé miesto svoju spokojnosť a šťastie.
Dnes viem, že čas s najbližšími je nenahraditeľný. A hoci nemôžem vrátiť minulosť, naučil som sa, že je dôležité nepodceniť silu blízkosti a vzájomnej podpory v rodine.
