Vyrastala som vo veľkej rodine na slovenskom vidieku, bola som druhá najstaršia z desiatich detí. Od útleho detstva som mala na starosti množstvo domácich povinností varenie, pranie, starostlivosť o mladších súrodencov, práca v záhrade i opatera dobytka. Bola som neustále vyčerpaná z tohto pracovného nasadenia a často som zaspala, len čo som sa dotkla vankúša.
Keď som dovŕšila dospelosť, rodičia na mňa začali tlačiť, aby som sa vydala. Mysleli si, že som už “jedna navyše pri stole” a treba ma vydať. Bez ohľadu na moje city mi dohodli svadbu s dvadsaťsedemročným Petrom, ktorý býval v Trnave spolu so svojou nevládnou babkou. Po svadbe som sa k nim nasťahovala a čoskoro som zistila, že sa môj život veľmi nezmenil len som teraz opatruvala jeho babku namiesto svojich súrodencov. Peter zabezpečoval rodinu, ale začal sa ku mne správať neprávom kričal na mňa a urážal ma prakticky bez dôvodu. Žiaľ, po pol roku babka zomrela a ostali sme len my dvaja.
Neskôr sa nám narodila dcéra a syn. Kým dcérka mi prejavovala lásku a oporu, syn prebral otcovu neľútostnú povahu a správal sa ku mne rovnako nepekne. V týchto ťažkých časoch mi utešenie prinieslo hobby, o ktorom som sa dozvedela v televízii domáca výroba sviečok. Rozhodla som sa, že si z toho spravím malý biznis, kúpené úspory som investovala do potrebného vybavenia. Peter sa mi posmieval a odhováral ma, no moje sviečky si rýchlo získali obľubu a ja som začala zarábať vlastné peniaze.
Roky plynuli, deti vyrástli, dcéra ostala mojou oporou, no syn ešte viac nasledoval príklad svojho otca. Moja výroba sviečok prekvitávala a ja som si postupne šetrila. Keď si Peter robil posmešky, že som si kúpila obyčajnú sukňu, konečne som precitla. Uvedomila som si, že mám všetkého dosť.
V tom čase boli moje deti už po tridsiatke a mne ešte nebolo ani päťdesiat. Zo svojich úspor som si prenajala byt v Nitre, podala som žiadosť o rozvod a pokračovala v rozvíjaní svojej sviečkovej dielne. Chcela som žiť pokojne, bez neustáleho ponižovania a kričania. Za mojím rozhodnutím nebol hnev ani nenávisť len túžba po lepšom živote.
Pochopila som, že aj keď sa okolnosti zdajú bezvýchodiskové, vždy má zmysel veriť vo vlastné schopnosti a ísť za šťastím. Lebo každý si zaslúži život, v ktorom je rešpektovaný a má možnosť robiť, čo ho napĺňa.
