Stalo sa mi, že mám šesťdesiat rokov a bývam sama v Bratislave. Nemám deti ani manžela. Aj keď som raz bola vydatá, keď som mala dvadsaťpäť, vydala som sa z lásky volala som sa Katarína Horská.
Manželstvo sa rozpadlo kvôli jeho nevere. Prizval si milenku do nášho bytu na Šancovej ulici. Samozrejme, som to nemohla zniesť. Zbalila som si pár vecí a odišla ku rodičom do Modry. Dve mesiace po rozvode som zistila, že som tehotná.
Úprimne, nechcela som to oznámiť bývalému mužovi. Vôbec som ho nekontaktovala. Rozhodla som sa, že dieťa vychovám sama. Keď som porodila syna, lekári mi povedali smutnú správu dieťa je slabé a má nevyliečiteľnú chorobu. Ak bude mať šťastie, možno sa dožije jedenástich, možno dvanástich rokov.
Nevedela som, čo mám robiť, kam sa obrátiť. Každý deň som syna dojčila a v hlave mi stále znelo len jediné, že môj chlapček čoskoro odíde z tohto sveta.
Môj syn sa dožil pätnástich rokov. Stalo sa, že aj môj otec zomrel týždeň po synovi. Stratila som dvoch najmilších ľudí.
Otec mi zanechal svoj byt veľký, slnečný a priamo v srdci mesta. Roky som žila sama, mužov som mala málo. Túžila som po dieťati, ale bála som sa, že sa tragédia zopakuje, tak som neriskovala. Keď mi bolo štyridsaťpäť, kúpila som si notebook za 600 eur, aby som mohla kontaktovať rodinu a sledovať správy.
Príbuzní sa dozvedeli, že bývam sama, a začali prichádzať na návštevy, každý v inom čase. Nosili darčeky a malé slovenské suveníry keramiku z Modrany alebo medovníky z Trnavy. Často sa pýtali, či som už napísala závet. Ako zistili, že nie, sťažovali sa na svoje peniaze vraj ledva žijú z dôchodku, vraj majú málo na živobytie. Niektorí dokonca lichotili ostatným rodinám, aby v mojich očiach vyzerali lepšie a hodnejšie. Pravdou je, že viem, komu byt nechám. Mám kamarátku Janku, ktorej dcéra Mária mi vždy pomáha bez toho, aby čakala odmenu.
Rodina chce len byt. Prestala som s nimi komunikovať, ale ani to ich nezastavilo.
Raz mi bratranec Štefan zavolal drzo sa ma spýtal, či ešte žijem a komu predám byt. Bola som tak uražená, že som zablokovala všetkých príbuzných. V sne som počula, ako opakovane zvonia, ako by všetci sedeli v starej električke a debatovali, komu urbanistické sny prinesú môj byt na slnečnej Šancovej.
V tej chvíli sa byt premenil na zrkadlo, a ja som videla v odraze len Máriu jediné dieťa, ktoré nikdy nežiadalo nič, len mi podávalo čaj a merať mi tlak v surrealistických zelených ponožkách.
Potom som sa zobudila a zistila som, že obyvačka je plná medovníkových suvenírov.
