Hovorí sa, že sme zodpovední za všetko, čo sa v našich životoch udeje, a že sme vinní za svoje voľby. Aký si zvolíme deň, taký bude aj celý náš život, tak akosi zvláštne plynie logika snov.
V mojom živote som sa rozhodla zle, keď som sa spojila s mužom, ktorý bral všetko na ľahkú váhu. V mladosti som bola až po uši zamilovaná do Františka, a hoci som počula reči, že má hlavu v oblakoch a dieťa v každom prste, verila som, že sa kvôli mne zmení. V tej rozviatej hmlovine nádeje a pochybností som si nechcela pripustiť, že človek je vždy len tým, čím je. A tak ani po narodení nášho syna, Filipka, František nezmenil svoje tulácke maniere.
Každý mesiac sa ke mne dostávali nové správy o jeho dobrodružstvách ako keď sa nová správa o daždi rozleje po celom mestečku. Susedky, kamarátky či dokonca sesternica, každý mal nejaký príbeh. Hanbila som sa, bola som ponížená a zároveň nahnevaná. Vydržala som päť rokov, kým som si priznala, že viac nevládzem. Rozviedla som sa. Jediná vec, ktorá bola na tom divná, bola, že František nebol lakomý. Odišiel do Prešova a nechal mi svoj byt, len ak od neho nebudem žiadať výživné.
Ja s Filipkom sme však nechceli bývať medzi jeho prízrakmi, preto sme byt v Košiciach prenajali a ja som sa presťahovala za mamou do Popradu, lebo potrebovala moju starostlivosť. Tak sme žili. Peniaze z nájmu išli na syna, na oblečenie, školu, záhadné výlety na Červený Kláštor i hračky, ktoré sa v snoch premieňali na lietadlá. Snažila som sa mu zabezpečiť slušné detstvo.
Peniaze z prenájmu som dávala i na lieky a potraviny, veď mama bola dlhé roky pripútaná na lôžko pod Tatrami. Myslela som si, že Filip hodnotí moju oddanosť. Teraz mám už 57 rokov, cukrovku, pichám si stále inzulín, a niekedy mám pocit, akoby mi dni pomaly odchádzali v hmle tatranských rán.
Kvôli chorobe robiť nevládzem, ktože by ma už zamestnal? Dôchodok nemám, veď som menila zamestnania ako keby som menila sny v noci, žiadne mi neostalo dlho. Neraz som robila na čierno, len aby som nás udržala nad vodou. A tak žijem z nájmu za ten byt, čo ostal. Filipko má dnes 31 rokov a rozhodol sa oženiť; nedávno povedal, že so ženou budú bývať práve v tom byte.
Keď som mu povedala, že mi tým vezme jediný príjem, pozrel sa na mňa a povedal, že je to môj problém. Teraz blúdim krajinou sna, plnou drakov miesto peňazí, vrecko prázdne, žiadne úspory, lieky sú drahá rieka, aj na jedlo a elektrinu sotva siaham. Čo mám robiť, keď vlastný syn zavrie dvere a nechá ma blúdiť v mlčaní? Ako mohol, a prečo práve on?
