Moje tajomstvo

Moje tajomstvo

Ešte si živo spomínam na tú zimu, keď som ležal v snehovej priehlbine za Mýtom pod Ďumbierom. Sneh bol tuhý, trochu sa už topil, ale so zvečerňujúcim sa chladom opätovne stvrdol. Prekvapivo to bolo príjemné, ležať tam, hoci mi v hrudi pulzovala horúčava, v ušiach mi búšila krv a v ústach som mal vyschnuté ako po silnej horúčke nohy mi zase odmrzli a nedali sa pohnúť.

Zdvihol som dlane do snehu a zovrel v nich hrudku. Pomaly som, ešte celkom omámený, roztvoril ústa a vložil si do nich bielu chladnú masu. Na jazyku to bolo osviežujúce, ale kovová príchuť mi všetko kazila. Z rozbitých ďasien mi tiekla krv, donútila ma zakašlať, ale nemal som silu vypluť ju.

Sneh tlmil bolesť, bol som mu za to nesmierne vďačný. Bezplatná anestézia vďaka Bohu! No chlad tlmil bolesť len trochu, akoby unikala niekam za obzor, kde slnko zapadalo v ohnivom kolese. Aj pozerať na ten západ bolelo, žiaril tak, že ma až pálili oči.

Prižmúril som ich silno, a v tej slepote mi ten kotúč pripomínal iba žltosivú škvrnu.

Chcel som sa odplaziť niekam do doliny, do rokliny, schovať sa a stočiť sa do klbka ako zmoknutý pes, vyjavene dýchať a drkotať zimou, lenže už nebolo síl. Nohy mi ležali na snehu ako dve kláty, len kedy-tedy nimi prebehla kŕč.

Pokúsil som sa obrátiť nabok, podoprel som sa pravou rukou, ale tá povolila podo mnou, akoby mi do ramena niekto vrazil šidlo.

Nič to… Skúsim takto! šuškal som cez zuby, môj vlastný hlas znel hrozivo a chrapľavo.

Zdalo sa, že na ľavej strane je všetko v poriadku, podarilo sa mi ako-tak si sadnúť, ale dlaň sa zabárala hlboko do záveja, až kým sa môj bok opäť nedotkol studeného snehu.

Smrť. Tu a teraz by som mal jednoducho zomrieť. Aspoň by sa všetko skončilo. Čo po mne bude, to už mi je jedno. Nezvládol som to, narazil som na príliš veľké sústo. Sám som si to zavinil. Teraz niet úniku.

Ráno moje telo začnú hľadať, sľúbili to. Možno však vlci budú skôr. Aj im treba žrať… Potom mi zostane aspoň úsmev na perách môj nepriatelia nájdu iba kosti…

Stmievalo sa rýchlo. Ospalosť ma tlačila pod viečka. Prepadal som sa do tmy, v ktorej som sa plavil ako rybka v sieti bolo to až príjemné. Potom som sa vracal do bolesti: plamienky tancovali pred očami, rozlievali sa do žíl, zvierali svaly kŕčami, zuby mi drkotali tak, že som mal chuť zrevať. Z tej bolesti vo mne rástla zlosť prázdna, nemohúca, neskutočne divá. Ako pes, ktorý chce hrýzť, ale nemá zuby iba straší nepriateľa. Túžil som po pomste. Ale nikdy by som neudrel ženu. Tak pomsta zostala len snom…

Tá zlosť mi držala myseľ bdelú, mozog skučal, ale točil sa ďalej.

A z brucha sa pomaly tlačil strach. Pradávny strach zo smrti. Nedal mi úplne vypnúť.

Z lesa, naľavo odo mňa, sa ozval vlčí vytie. Zaškľabil som sa v duchu nie, bračekovia! Tak ľahko sa vás nevzdám! Všetci ste vlci, či už na dvoch, či na štyroch, ale moje kosti zjesť nedostanete!

Musím sa pohnúť. Kam? To sa už nepočíta. Ako tiež nie. Len sa dostať z tohto miesta, kde som stratenejší ako nikdy predtým.

Mama… To mi bolo ľúto. Čakala ma, trápila sa, je jej lepšie? Nepovedal som jej, kde som, nikdy nezistí, ako to so mnou dopadlo… Možno jej však povedia. Plakala by. Moja vina. Otec ma prekľaje. Spravodlivo…

Z toho mi prišlo zle, slzy sa mi prilepili na lícach a zamrzli ešte predtým, než dopadli na roztrhanú vetrovku…

Začal som sa plaziť. Nešikovne som si podkladal zdravú ruku, nohami som preorával sneh, zanechával za sebou červené fľaky, ale postupne som sa sunul ďalej, preč od hladného zavytia…

A potom som vpadol do nebytia. Ach, aké to bolo oslobodzujúce! Nestaral som sa o nič, všetko bolo čisté nič. Ak je toto peklo, nevadí mi. Možno tu chcem zostať… No aj v pekle som bol navyše. Tvár mi osvetlilo pálivé žlté svetlo a do úst mi tieka ľadová voda.

No čo je? Prečo nekašleš? Kašli, aspoň ti hrdlo vypláchnem! niekto ma tľapkal po lícach surovo, bolesť v ústach pulzovala.

Uhhh… zavrčal som nahnevane, odvrátil sa a vypľuval krvavú vodu na sneh.

Žiješ, hej? Tak potiahni domov. Tu mám chalupu, nie je to ďaleko. Šup na kožuch, potiahnem ťa. Nevládzeš? Tak ťa sám položím… Nuž, teda! Silné ruky ma zdvihli, položili na teplý, ovčí kožuch kyslo páchnuci po starine. Ale ťa dorobili! Počujem, hučí to tu, motor. Kukám z okna svetlá. Chodia tu všetci, toto pole majú ako cintorín. Ľudia, to sú blázni… ništ, teraz ťa záplatujeme a potom uvidíme…

Čosi som zamrmlal o vlkoch a nepriateľoch, potom ma zalialo teplo a stratilo sa vedomie…

… Ty si aký rozkošný, nežný! smiala sa Magdaléna, keď som jej bozkával plecia. Teliatko, čo? Ty si moje teliatko? Chytila ma za líca, vtisla pery na moje, zamrzla v páre môjho dychu, a potom sa naraz odtiahla, rýchlo si hodila na ramená župan, uviazala pásik. Choď už. Musíš ísť.

Magda… natiahol som sa rozkošne po škrobom chrumkavých plachtách. Ešte je skoro, len pozri na hodiny! Zase ma vyháňaš…

Často som teraz prenocoval u Magdalény. Nakŕmila ma, poslala mi vodu do kúpeľne, ustlala posteľ vždy vynikajúco, dohladka vyžehlené plachty, zhasla svetlo a čakala, kým prídem. Noc ubiehala nenápadne. Po vojenčine som hladoval po ženskom dotyku, z horúcej sprchy som vpadol rovno do raja. Magda bola krásna, nežná, bola lepšia ako všetky tie dievčatá, čo mi dovtedy šepkali sladké reči…

Pozoroval som, ako Magdaléna naťahuje pančuchy na svoje biele nohy s jemnou pokožkou, ako sa schováva za paraván pri obliekaní.

Vidieť ju v zrkadle bolo krásne, vyžarovala cezň biela slnečnosť, akoby bola nadpozemská.

Povedala som, choď! zašepkala ticho. Zapni mi zips a odíď. Matej, bude ti len horšie! Nepros, prídi zajtra

Ešte sme sa chvíľu bozkávali. Potom mi Magda podala šatstvo, odišla.

Počul som zvuk plynu na sporáku, ako mlela kávu. Kuchyňou sa niesla silná vôňa praženej kávy. Jej muž, Anton, mal rád silnú kávu, s čiernym korením, tvrdil, že také je to božské. Magda oproti nemu sedela, opatrne si kládla nohy na priečku stoličky, vždy musela byť bdelá, aby náhodou neoslovila Antona iným, mojím menom…

Chvíľu som ešte postál, potom som vkĺzol do kúpeľne, dlho sa sprchoval a smial sa, neponáhľal sa s obliekaním, a prisunul som sa k dverám kuchyne. Magda stála chrbtom ku mne, cez jej župan presvitala postava v ostrých slnečných lúčoch neodolateľná silueta.

Magda bola o pätnásť rokov staršia, no to ma neodrádzalo, skôr som bol pyšný, že som práve ja upútal záujem takéto ženy, ktorú obskakovali mladší chalani.

Bola skúsená, zhovievavá k mojej neohrabanosti, melodicky sa smiala a bozkávala tak, že sa mi točila hlava. Pozývala ma do svojho pekne zariadeného bytu, s vysokými stropmi a ligotavými lustrami, leštenými parketami a vkusným riadom. Konečne som sa najedol do sýtosti, ona sa s úsmevom dívala, ako hltám z panvice zemiakové placky, ako nemotorne obraciam karbenátky, prevraciam pohárik… Pil som na bratranca, ona sa smiala, len zaklonila hlavu a vystavila mi na bozk svoj chladný krk.

Chcela, aby sme ostali len tajomstvom. Pochopil som, keď som ju prvýkrát stretol v električke. Predieral som sa do voza na Šafárikovom námestí, bol som opitý, rozjaril sa mi jazyk. S kamarátom Jožom sme už potom stratili spoločnosť, ja som sa však k Magdaléne jednoducho votrel. Odmietala ma, odháňala, nakoniec som ju odprevadil domov napriek jej protestom. Pri dverách ma vyhodila, ja som predstieral odchod, no skryl som sa v pasáži a cez okno spodniku sledoval, kde sa otočí svetlo. Vidľ som ju, siluetu za záclonou prezliekla sa. Obdivoval som ju ako divý, ale o chvíľu ma domovník zahnal metlou.

Príbehy pod jej oknami som opakoval večer čo večer. Matke som tvrdil, že idem von, vlastne som len stál pred domom, kde bývala Magda.

Videlo ma aj jej muža, z kuchyne, v bielej nátelníku a vytahaných domácich nohaviciach s kolenami. Suchý, úzky muž s vtiahnutými ramenami a nervóznym pohybom hlavy. Čo na ňom videla? Či jej bol naozaj tak vzácny?

Anton pomaly, zamyslene večeral a čítal noviny. Magda mu nosila čaj, jedli suché koláče. Ja som sledoval, až raz muž náhle trhol hlavou, akoby cítil môj pohľad, zhučal závesmi. Dva tiene splývali v jeden. Zastal som, nechápal, ako môže moja Magda pobozkať takého suchára…

Raz mi už to čakanie nedalo, vkradol som sa jej do bytu cez okno, keď bol muž preč. Zostal som sedieť v izbe, Magda sa vystrašila, chcela kričať, ale stihol som ju umlčať rukou. Potom som ju pobozkal.

Och, ako len voňala! Vlasy, pery, letné šaty všetko malo svoju omamnú vôňu…

Matka nikdy nemala parfum. Väčšinou páchla len lacným pracím práškom alebo tabakom. Fajčila odporné cigarety, každý večer pol krabičky. Zo žltých zubov nikdy nesťahala úsmev s otvorenými ústami. Magdaléna mala zuby ako z reklamy. Mama sa nikdy krásne neobliekala. Skôr som to nevnímal, no teraz ma bodlo do duše: bolo mi za matku trápne. Kúpiť by som jej mohol niečo nové… ale radšej som kupoval kvety Magde. Jej muž jej nikdy kvety nenosil, bol to podľa mňa večný smoliar. I keď byt mali parádny, masívny mahagón, obrazy na stenách (nie ako my, vystrihovačky z časopisov), riad pre kráľov a šperky na úrovni kniežat. Ale to všetko mala Magdaléna už z dedičstva, povedala raz. Takže Anton len využíval jej rodinný majetok. Šikovný!

Ja však nie. Mne záležalo na Magdaléne samotnej, aj keby sme boli len v senníku, hlavne že by bola pri mne.

Magda voňala niečím drahým, možno francúzskym, možno talianskym. Nevyznal som sa, len som jej voňal krk, vlasy, pokožku…

Bol som na svoju ženu hrdý. Tak som ju v duchu volal: Moja žena. Dobyl som ju, vnikol do jej izieb, ona mi padla na kolená.

Magdaléna robila všetko krásne jedla, prezliekala sa, fajčila. Všetko v nej bolo ladné, ako gitara, ktorej krivky som cítil v jej bokoch. Bohyňa! Moja bohyňa!

Našu prvú noc si pamätám doteraz. Bola neskutočne nežná. Rozpúšťala sa v rukách a ja sa roztápal z tej sily, čo mi kolovala v krvi. Ráno som pochopil: miluje ma. S manželom len prežívala, so mnou dýchala, žila, tešila sa. So mnou jej krev pulzovala, teplá, vášniva, smelá.

Bohužiaľ, sem-tam som musel kvôli Antonovi skoro ráno odísť.

Vstávaj, milý! Už je čas, bozkávala ma po tretej noci. On sa vráti čoskoro. Z výjazdu. Matej… Môj dobrý, najmilovanejší… šepkala, hladkala ma po tvári, po mladom tele, ktoré tak zbožňovala. Teraz týždeň nechoď, potom môžeš.

A čo keby som mu to rovno povedal? pustil som žart. Po chlapsky. Chcem byť len tvoj!

Rozosmiala sa, hlava jej padla šikmo, pramene tmavohnedých vlasov jej padali na plecia. Objímal som ju, bozkával.

Moja! Si len moja! šepkal som. Myslíš, že by som si neporadil s tvojím Antonom? S dlhom by som ho zlákal!

Nerob si starosti, drahý. Vymanila sa mi z rúk. Chcem, aby to ostalo takto. Ty buď mojím tajomstvom, ja tvojím. Nie všetko musíš vedieť, Matej. Teraz choď. Musím pokloniť.

Zranilo ma to. Ona nechce byť mojou ženou! Ako je to možné?..

Pri odchode ma však objala a pobozkala na pery. Bol som očarený. Dobre, nech je len na noc, aj tak bola MOJA. Na mňa myslí, keď varí mužovi raňajky, mňa porovnáva a ja vyhrám. On, ten Anton, je len chudák…

…Po mojom odchode Magdaléna upratovala ako šialená. Jej muž jej v noci volal, vraj sa vráti skôr. Vychovaný, prefíkaný chlap! Nechce ju načapať v rozpakoch. Bola nervózna, vetrala všade, aby necítil iného muža. No Anton čosi vycítil. Starý lišiak…

Tu smrdí, Magda! hodil kufor na zem.

Čím ako? predvádzala prekvapené ramenami, stiahla župan pevne.

Sviňou, Magda. Doniesla si si tu milenca? pozrel jej do očí, pomaly sa zul, potom k nej pristúpil. Magdaléna skoro nemohla dýchať, no usmiala sa.

Nie! To len kura sa mi v rúre pokazilo! Umývas sa, ja nachystám. Káva už je, rezne mám. Chceš zohriať? Nebodaj, zlatko… Milujem ťa… chýbal si mi… rozhovorila sa falošne veselo.

Anton ju schmatol za vlasy a dlho sa jej díval do očí, potom sa usmial.

Mám pre teba darček. Skús si to! Vytiahol z vrecka vreckovku. Náušnice s krvavočervenými kameňmi, ťažké, s anglickým zapínaním, trochu zčernalé. Skús! rázne jej prikázal. Magda šperky chvíľu pozerala, obávala sa.

Čo to je, Anton? … položila ich na poličku, ruky si automaticky utierala o nočnú košeľu.

Hlupaňa! To sa ti len zdá. Obleč si ich a poď raňajkovať! Magdaléna, poď rýchlo!

Poslušne zložila matkin prsteň, dala si nové náušnice, otočila sa k mužovi. Prisvedčil spokojne. Rád ju zdobil ako bábiku. Drahé šaty, topánky, kabelky. Niekedy ju nútil spať v ťažkých zlatých reťaziach a náramkoch, tie ju rezali, no Anton sa bavil…

Pobudnem tu päť dní, potom zmiznem na dlho, informoval pri stole, keď dojedal chlieb. Mám v robote dobré správy. Ale kde je kura, Magda? zrazu zúril.

Aké kura? Zľakla sa, rozliala kávu. Anton neznášal špinavý obrus, mal z neho odpor. Vyrástol pri matke alkoholicke, jedlo len zvyšky. Bol úzky, dodnes ťažko priberal. Kradol v jedálni a túžil po inom živote po najlepšom, najchutnejšom, najčistejšom. Keď si vzal Magdalénu, mal byť jej ženíchom iný, šikovný fyzik, no toho v noci v podchode zabili. Náhoda… vylúpenie…

Magda vtedy revala, ale Anton sa jej vtom priblížil. Vedel rozprávať sladké slová, očaril Magdinu matku, nosil peniaze, a potom bodol. Keď chceli jej otca zavrieť do basy za krádež, ponúkol pomoc. Niekto iný sedel a Magda bola jeho nevestou.

Magda sa usmiala, obišla fľak na obruse servítou.

Kura, čo si varila. V koši ho nie je, podotkol Anton.

Ale veď som ho vyhodila, mávla rukou. Nič nechaj doma smrdieť!

Muž sa iba uškrnul. Starý lišiak všetko pochopil…

…Keď muž opäť zmizol, Magda ma zavolala. Telefonovala mi do roboty, práve som montoval chladiacu jednotku vo fabrike na zmrzlinu. Magda zbožňovala vanilkovú zmrzlinu v kornútku. Vždy som jej niečo doniesol. Kŕmil som ju a bozkával vafľové ústa.

Odpustili ma, vraj som chorý, dorazil som k nej hneď poobede. Bože, ako mi chýbala. Nemohol som sa nabažiť jej lásky. Bola dnes ohňom, spaľovala a bola opäť mojou.

Tri dni som nebol doma, nezavolal otcovi ani matke. Prežieral som sa šťastím… A čo! Som mladý, potrebujem to.

Že mama je v nemocnici, som zistil až ráno, keď som otca stretol pri továrenskej bráne. Vyzeral biedne, tieň človeka.

Synu, mama je v špitáli. Zase žalúdok. Navštív ju, prosím, šomral, krútil v rukách starú čiapku, ktorú nikdy nedával dole.

Kde je? zlostil som sa, že ma ruší.

Otec povedal adresu. Sľúbil som, že prídem. Plakal, ale mne to bolo jedno. Mama bola v nemocnici často, čo z toho?! Zasa robí z komára somára…

Magda ma neochotne pustila, nabalila mi trochu jedla. Moja zlatá Magda, láskavá, dobrosrdečná. Bola anjelom…

Matka ležala na chodbe na tvrdom vozíku, izba sa jej nešla. Stále sa jej dvíhalo, sestrička nadávala, kládla mi na srdce, aby som ju radšej vzal domov.

Ale kam? Veď potrebuje lekárov! hádal som sa. Dajte si pozor na reči, rozumiete?

Mama ma hladkala po ruke, nech sa nehnevám. Ale nešlo mi to. Tá nemocnica bola otrasná! Prečo mám strácať čas so starostlivosťou o chorých, keď mám svoju vlastnú cestu? Mama je v nemocnici bežne.

Pomaly jedla polievku od Magdy, chválila ju. Sedel som pri nej a každú chvíľu ma ktosi sotil. Hneval som sa, pozeral na hodinky. Čas… Ešte dva týždne a Anton je späť! Musím zase odísť od Magdalény…

Mamka, zvládneš to už sama? nevydržal som, položil jej tašku s jedlom ku nohám.

Ponáhľaš sa? Dobre, ja už všetko sama. Matej, zajtra nechoď, príde otec, usmiala sa, pohladila mi ruku.

Prikývol som, odišiel. Nevedel som, že všetko vyhodia, že mama to nezje, že sa tam bude v studenom koridore trápiť… Ja myslel len na Magdalénu…

Vrátil som sa ku nej, sedela na koberci a plakala.

Čo sa deje? zastal som vo dverách. Čo to je?

Triasla sa a ukazovala mi lesklé cetky na koberci.

Anton mi priniesol náušnice. Dali mi ich poslednou návštevou. Chcela som ich vyčistiť, sú staré, tmavé. Ale na nich… roztriasla sa. Sú špinavé. Špinavé. Matej, odnies ich! Odnes preč! Tu nemajú byť! Bojím sa ich!

Obmotala ich handrou a vtisla mi ich do rúk.

Choď! Vyhoď ich von, Matej. Bojím sa! Čo teraz? šepkala a zmývala si slzy aj s maskarou.

Nezúfaj Ja ich umyjem. Anton sa spýta… Čo je na nich vlastne? Do kelu s tým…

Dopínalo mi, že muž doniesol šperky očividne z nepoctivých zdrojov. Možno aj predtým si privyrábal. Ale teraz… Tie čierne škvrny boli ako krv…

Gltol som, cítil som sa hnusne, zaprasene.

Magda, čo tak polícia? Veď to… zarazil som sa. Magda svojho muža nikdy neprásla.

Poslúchol som, vyhodil zväzok šperkov za plot družstva, čo stálo pri jej dome. Nevšimol som si chlapa v kríkoch mrzutý, pokrivený. Mal som, dávno nás sledoval…

…Anton prišiel v noci s dvoma kumpánmi. Ledva sme zaspali boli sme opití a už lomcovali dverami.

Prebudil ma úder. V tme ma niekto mlátil päsťami, Magda vrieskala, hneď stíchla.

Skúšal som sa brániť, hrozne ma bolela hlava, v ústach krv a železo, mával som pestami ale márne. Pil som príliš.

Svetlo zapli. Anton sedel v kresle, Magda stála vedľa, s privretými očami.

Ospravedlňujem sa za nepríjemnosť, povedal jej muž ticho. Potrebujem si niečo vziať. Magduška, pobozkaj ma, muž je doma!

Zatiahol jej ruku, Magda sa zohla a on vlepil bozk na jej líce.

Anton… Vieš, on… Magda ukázala na mňa.

Nechcem, krútil hlavou Anton, kývol a už ma opäť kopali. Skúšal som sa uhýbať, ale márne. Večer som všetku silu stratil…

Magda, láska, pohľadaj tie svoje ozdoby. Naozaj ich potrebujem.

Anton vstal a prišiel ku mne. Oči mi už zaliali, sotva som ho vnímal, ťažko sa mi dýchalo, asi mi polámali rebrá.

A ty, škrkavka, na kolienka a leť! povedal mi.

Anton… Magda sa šuchtala pri komode. Nechaj ho. Sám prišiel, ja nič… šepkala, schovávala sa za župan, stále jej vypadával. Dohodli sme sa… Načo toho chlapca…

Preto, že sa nesmie siahať na cudzie. Nepáči sa mi. Vieš, mama mu leží v špitáli. Zomiera. On tu spí s tebou, na našich perinách! kopol do mňa. Matku si treba ctiť. Ja svoju nenávidel, ale pohreb dostala ako kráľovná. A tento sopliak? Ušiel od mamy.

Odkiaľ ty… zvrieskol som, zadusil kašlom.

Všetko viem. Celé Brezno je moje. Prekvapený? Magda ti nepovedala, s kým spávaš? Zničila chlapca, zas dalsieho… Všetky som zniesol, ale tohto nie!

Zdvihol som hlavu k Magdaléne. V hlave mi behali zmiešané myšlienky: mama, nemocničná chodba, muž na jej konci, zápach slepačieho vývaru, naša noc… Potom mi pred očami ostali len nebesky modré Antonove oči.

Zbytočne si matku nechal. Už ju nikdy neuvidíš! zašepkal. Vzlykol som, bál som sa. Bol som nič, hnusný človek, a čoskoro umriem…

Anton, prečo by som mu mala niečo vyčítať? naraz Magdaléna vystúpila zo zúfalstva, začala zbierať šperky do tašky. On sám prišiel, nechceli sme… Veď je dospelý! Tu máš, všetko, podala mužovi ťažkú tašku.

Anton potriasol, prikývol.

Teraz si nasaď tie posledné náušnice, čo som ti dal, prikázal.

Nepasujú k županu, Anton! Neskôr… snažila sa ho pohladiť Magda. Zostal som ako obarený.

Povedal som nasadiť! zreval, vystrelil do mojej strany. Guľka sa zasekla v parketách, skoro mi pretrhla prst.

Magda sa prehrabávala v šuplíku, hlasno preberala veci.

Určite niečo vymyslí! Spasí nás, moja dobrá Magda!

Nie… Anton, nie sú! Práve tu boli, teraz nie, prázdno! rozplakala sa, pozrela na mňa. Ty! silno ma kopla, spadol som nabok. Ukradol si! Ako si mohol?! Ja som varila polievku pre tvoju úbohú mamu, a ty si ma obraboval?! Anton, vyhoďte toho hrozného človeka! Bože, zmizli aj hodinky, tie rodinné… Nie je! Matej… pokrútila hlavou. Zhnilý si, a ja myslela, že čistý… Anton…

Tie hodinky dala Magdaléna gynekológovi, keď jej robil potrat. S Matejom mohla mať dieťa, nechcela. Anton by jej to nedovolil, aj keby vedel, že je to cudzí potomok… Magda zaplatila hodinkami za tajomstvo. Teraz to hodila na mňa…

Anton kázal, aby ma postavili na nohy. Už si toho veľa nepamätám. Pamätám si len Magdalénu krásnu, vášnivú, stojacu za chrbtom svojho muža, ktorý ma zlomil na kúsky…

Nemám rád, keď mi kradnú, Matejko, povedal už vonku v snehu. Všetko pochopím lásku, mužnosť, aj cudzoložstvo. Myslíš, že ja jej nikdy nezahýbam? Hahaha, Magdalén mám v každej dedine toľko, že až. No zlodejstvo neznášam. Moje je moje!

Padol som na ľadový sneh, horúcim, hlúpym srdcom som vnímal odchádzajúce auto, len vietor fúkal do tváre pichľavé vločky. Potom už len tlkot v spánkoch a myšlienka, že moja najdrahšia žena ma zradila… Srdce mi ochladlo. Uzdravilo sa.

A čo bolo potom, to hádam viete…

… Ležal som v domčeku toho poľovníka celé dni. Zavolal mi lekára, kúzlili s rebierkami, nohy, vďaka Bohu, nelámali Antonove gorily. Tí dvaja ma dali dokopy. Ešte som im len cez zuby poďakoval, oni sa smiali.

Nevadí, pobeháš, bratku! smial sa poľovník.

O tri týždne som už vyšiel na nohy. Ostal som zarazený z toho, ako bolo všetko žiarivo krásne. Slnečné lúče zalievali pole, doslova sálali. Sneh sa leskol a pálil ma na očiach. Poľovník mi podal tmavé okuliare.

Teraz už choď, povedal. A už cudzí chlieb nech nebodíš, chlapče, nabudúce nemusíš mať také šťastie…

Pri obúvaní som začul, že tí dvaja sa medzi sebou bavia, koľko ktorému zaplatil Anton za moju záchranu. Ostal som stáť, zadivený.

Čo ste vraveli? opýtal som sa.

Nič, len Anton je štedrý chlap. Je lakomý, ale nezabúda. Zato jeho žena je pravá zmija. Predáva mužove zlatky na čierno, sníva, že raz odíde. Keď ju pristihne, vymení si chalanov ako ty, na roztrhanie. Nie si prvý, nebudeš posledný. Boháči, čo už. Len už zahryzni do kusa, ktorý uneseš. Chod, Matej. Tvoja chvíľa je preč… tľapkali ma po pleci, usmiali sa.

…Do mesta som sa vrátil až večer. Hneď som zašiel do nemocnice. Možno ešte stihnem mamu?…

Taký tu nie je evidovaný, prepáčte, zatreskla mi okienko sestrička. Zľakla sa môjho výzoru.

Slečna, pozrite sa ešte… prosím vás! búchal som, potom sa otočil a kríval domov.

Západ bol zasa červený, akoby ma dobiehal môj osud. Mal som strach.

V našich oknách svietilo svetlo. Vytrhol som sa radosti a rozbehol, s krívajúcou nohou, k vchodu. Dlho som zvonil, napokon otvorila mama, malá a chudá. Pozerala na mňa vyľakane, objal som ju, videl otca, rozplakal som sa…

Veľmi sme sa o teba báli, synku, vravela mama, kládla a kládla mi do taniera pečené zemiaky. Ale potom volal Anton, povedal, že si sa dostal do ťažkej šlamastiky, no zotavíš sa a vrátiš, vraj by si však nemal chodiť von, mohli by ťa zavrieť…

Anton? vypadla mi vidlička.

Áno, vraj z ministerstva zdravotníctva. Bol za mnou v nemocnici, vybavil dokonca samostatnú izbu. Matej, vďaka, že si mu povedal, aby pomohol! rozplačene dodala mama. Bez neho by som to neprežila…

Hovorila ešte, vzlykala, hladkala ma po vystrihanej hlave a otec na mňa ticho pozeral. Nezniesol som jeho pohľad, otočil som sa…

O roky neskôr sme s mojou ženou Maruškou chodili po trhu hľadať živý vianočný stromček. Blížili sa sviatky, Maruška mala rada vôňu ihličia, padané ihličky po dlážke, lesklú živicu na kmienkoch.

Stánkov bolo veľa, ale stále sme ten svoj nenašli.

Skúsme ešte túto uličku, kývla Maruška na kút prekrytý vrecovinou. Tlmené svetlá osvetľovali ošarpané smreky, vetvičky na kope.

Prikývol som. Vošli sme, Maruška si začala prezerať konáre, keď tu z tieňa zahrmela hrubým, zachrípnutým hlasom:

Najprv kupuj, potom sa chyťaj. Ruky preč!

Z tmy vykročila žena v starej prešívanej bunde, v kapcoch, s vlnákom stiahnutým cez hlavu. Tvár bez líčidiel bola zachmúrená, v očiach hnev.

Spoznal som ju. Bola to Magdaléna moja prvá krásna láska, žena, čo mi poznačila život i telo. Maruška sa ma občas pýtala na moje staré jazvy, vždy som vymýšľal hocičo. Klamať som svojej žene musel, lebo som ju miloval celým srdcom. Maruška bola čestná a dobrá, spoľahlivá, môj skutočný domov. Z rebra mi bola vzatá, Boh mi ju poslal.

Magda na mňa pozrela, odplula nabok. Poznala ma.

Anton ju donútil stáť v zime pri stromčekoch, kým on pil v reštaurácii šampanské. Nebil ju už ani neosočoval opäť ho preľstil. Magda všetko stratila. Žiadny ďalší chlapec ju už nespasil. Krása sa pominula, stavila všetko na jedno číslo a stratila.

Poďme, Maruška, vzal som ženu za ruku. Tu sú zlé stromy. Odpáľme radšej na lazy, tam si vyberieme a rovno doma podrežeme jedličku.

Maruška sa usmiala. Dôverovala mi. Milovala ma naozaj, a ja som tomu stále nemohol uveriť…

A mám za to všetko poďakovať Antonovi? Za to, že jeho chlapi ma vtedy nepobili, ma nechal žiť? Suchý, hrbený Anton ma porazil a spravil dlžníkom na vždy… Tak mi treba…