Moje pravidlá
Nie, Peťo, predsa len je dobre, že si prišiel! Anna Šrámková si sadla oproti synovi, podoprela si tvár drobnými päsťami a usmiala sa. Tak som sa na teba tešila. Jedz, zlatko, jedz. Mám ti ešte pridať fašírku?
Peter pokrútil hlavou.
Nechutí ti? opýtala sa matka prestrašene a narovnala sa. Jej tvár, ktorá bola doteraz pokojne zovretá, sa napäla, natiahla, obočie vyskočilo. Veď som to robila ako vždy… Otca som upozorňovala, že bravčové ty neješ… Fakt som mu hovorila! Chutí ti to zvláštne?
Anna bola rozrušená. Na Petra sa veľmi tešila, navarila, akoby mal prísť celý kolektív murárov, a ona, Anna Šrámková, bola šéf kuchyne na stavbe a musí všetkých nasýtiť, zahriať, mojkať. A teraz tento trapas synovi nechutia fašírky…
Nie, mami, ty zase začínaš! Veď je to dobré, fakt dobré! Ale už nemôžem viac.
Peter opatrne položil vidličku na tanier bola príliš jemná a malá pre jeho veľké, zavalité ruky, poskladal servítku, mini verziu vreckovky. Ani sa nezdá, že takej malej Anne mohol vyrásť takýto chlapák. Ale to má po otcovi, po Miroslavovi. Aj ten bol mohutný, vrch batohu na vrchu. Anička vedľa neho vždy vyzerala ako dievčatko.
Všetko bolo výborné, ako vždy! zdvihol sa syn, prešiel k Anne, pohladkal ju po ramenách, akoby jej prehodil teplý kabát. Zrazu mala pocit bezpečia, istoty… Tak čo si chcela prebrať? Hovor, lebo musím už ísť. S Ivanou sa chystáme do obchodu, Ríšovi treba kúpiť oblečenie.
Ivana, alebo ako ju Peter žartom familiárne volal Ivanka, bola jeho manželka poriadkumilovná, rozumná a nesmierne pekná žena.
Keď ju Peter prvýkrát zbadal na ulici, vrazil rovno do stĺpa, tak sa za ňou obzrel. Rozťal si obočie, tiekla mu krv. Ivana preľaknuto pozrela za ozvenou zvuku v dutom stĺpe, rozšírila oči a otvorila ústa. A Peter len stál, hanblivo si hladkal stĺp, v obave, či ho nezlomil
Potom spolu išli na pohotovosť. Ivana, mladá do smiechu a naivná, sa ho stále pýtala, či sa mu netočí hlava, podopierala Petra pod ramenom. Čo mal odpovedať? Samozrejme, točí, a jak! Veď je pri nej taká krásavica!
Zobrali sa a teraz majú syna Ríšu. Ivana pracuje ako logopedička, žiaci jej chodia na hodiny priamo domov, čo jej vyhovuje netreba behať po cudzích bytoch a zostáva jej čas na domácnosť. Peter každé ráno chodí do práce, hádže Ríšu do školy, a nie hocijakej Ivana mu vybavila miesto na gymnáziu pre budúcich biológov. Jednoducho žijú v pohode, v láske a v starostlivosti o rodinu.
A prečo Ivanka neprišla? opýtala sa Anna, keď odkladala zo stola. Dobre vedela, že Ivana má dnes súkromných, že doučuje aj cez víkendy, ale chcela trochu natiahnuť čas, hanbila sa poprosiť Petra o láskavosť.
Veď som ti vravel, má dnes dvoch žiakov. A Richard, Peter rád volal syna menom a priezviskom, znelo to vznešene a dôležito, si robí úlohy. Čo teda chceš?
Vzal jej šálky z ruky, opatrne ako vzácny porcelán, položil ich do drezu, otočil Annu k sebe, pozrel jej do očí. Mama, ty ma strašíš. Je niečo s otcom? Prečo sa zavrel v izbe a nevystrkuje nos? Máte úver? Niekto vás podviedol? Založili ste byt, pečeň aj všetky orgány? Vás vydierajú? Alebo sa našiel môj brat-dvojča, ktorého nám ukradli v pôrodnici?
Peter sa smial, tešil sa zo svojho zmyslu pre humor. Celý svet sa mu teraz zdal veselý, radostný, voňal jarným šťastím.
Keď matka pokynula, posadil sa, pohladil si bruško, urobil si pohodlie a rozťahoval ruky tak, že narazil zápravou o kuchynskú linku. Áno… ten ich bytík bol naozaj stiesnený nič také ako ich vlastný priestranný byt pri Trnave, s troma veľkými izbami, loggiou, kuchynkou, kde sa dalo dýchať. Vlastne im spadol do lona po Ivaniných príbuzných. Tí sa za zásluhy vedy šikovne dostali k tomu bytu, ale potom odišli niekam na vidiek, bližšie k prírode, a byt dali Ivanke. Každú zimu jej posielajú vreci zemiakov, cviklu, zvláštnu, hrboľatú zeleninu topinambur a záplavu astry. A tie astry boli hotový vesmír! Žiarivé, roztomilé, úžasné odtiene. Astry a vrecia im do mesta vždy priviezol strýko Stano, pôvodný majiteľ bytu. Prečo ho mal Stano toľko rád, prečo mu dvoril, Peter nikdy celkom nepochopil, ale Stana Fedoroviča si vážil, pomáhal mu opravovať auto a užíval si život v jeho pyžame s palmami.
Ale vlastne som sa chcela ešte niečo spýtať… Anna sa nadýchla, zaváhala, posunula synovi tanierik s medovníkmi. Pamätáš si na pani Máriu Krajčírovú?
Peter trochu spozornel, zahral obočím.
Jasné, mama! O čom točíš! prikývol. Medovníky tak nádherne voňali po mede, ceste a cukrovej poleve, že si ešte nalial čaj a vybral si najväčší so slovenským znakom a Kriváňom.
No teda… Marienke… Vlastne pani Krajčírovej dali odporúčanie do vašej nemocnice, musí ísť na operáciu očí… Diagnózu presne nepoznám, ale je to vážne…
Peter prežúval a počúval. Pamätal si tetu Maru? Jasné. Bola ich susedou na chodbe, veľmi pomohla mame, keď bol Peter malý. Stará pani Krajčírová nosila obrovské okrúhle okuliare, že jej oči vyzerali vypúlené, a mihalnice za sklami kmitali ako motýlie krídla.
A čo teda? spýtal sa, keď mama stíchla a začala si šúchať ruky a zbierať omrvinky jasné znamenie, že je nervózna.
No, nedalo by sa, že by u vás s Ivanou chvíľu bývala? Prenájom je drahý, hotel tiež. A ťahať sa hore-dole už nezvládne… Viem, nie je to ľahké, ale len na čas… A navyše, jej to dlžím prakticky ťa vychovala.
Peter prestal žuvať, urobil si veľký glg čaju, utrel si ústa servítkou a pokrčil plecami.
Tak ako… No jasné, mama! Veď sme sa s ňou narobili dosť! zasmial sa. Susedstvo s tetou Marou síce nebolo v pláne bude musieť na čas ukryť bermudy s palmami, Ivana sa v nočnej košeli už nebude môcť nocou potĺkať po kuchyni… Ale keď treba, treba. Prosím ťa, prečo nie jasné, môže! Keď ona pomohla mne, ja jej! Peter sa usmial, cítil sa ako šľachetný, správny, citlivý a chápavý človek, až si povzdychol. Ivana bude určite naňho hrdá. A mama tiež. Pani Krajčírová na staré kolená zaslúži, aby sa o ňu niekto postaral! dodal a tešil sa zo svojho správneho činu.
Za oknom zablyslo slnko ako svätožiara nad jeho hlavou a rozžiarilo mamine šťastné oči, žiarili slnečné lúče po stene. Zvony v kostolíku opodiaľ spustili nádherné zvonenie, až duša spievala.
Naozaj? Och, Peťo, to je skutok! Skutočný skutok, Peťo! Som šťastná, že si vyrástol v takého chlapca citlivého a nežného.
Prišla k nemu, pohladkala ho po hlave ako v detstve.
Keby tu bola Ivana, určite by nad svokrinou chválou prevrátila oči, pobavená. Vždy si trocha do Anny uťahovala, ako zbožňuje syna.
Ale teraz tam nebola a on mohol byť opäť malý chlapec, ktorého chváli najdôležitejšia žena v jeho živote.
Peter zmäkol, zložil ruky na stôl.
Ale… ale asi by sme sa mali opýtať aj Ivanky… pošepkala ustráchane mama. Peter niečo pošepol, že Ivana nebude proti, potom sa prisunul k matkinej ruke a skoro zadriemal bolo mu tak dobre, teplo, príjemne pri vlastnej dobrote… Tak ja zavolám tetu Maru, dohodnite sa…
Anna Šrámková vybehla z kuchyne, z izby zašuchotal novinami otec, a Peter vytiahol mobil a volal manželke.
Ivana pozorne počúvala, práve si líčila oko a chystala sa na druhé.
A na ako dlho? spýtala sa nakoniec.
Asi na dva týždne… Ivanka, treba pomôcť… Treba sa postarať… akoby sa ospravedlňoval Peter. Je to operácia, nemá kde byť.
Peťo, ale veď bude na izbe, prečo… začala Ivana, ale Peter ju prerušil.
Áno, ale potom bude chodiť na kontroly, dochádzať? Má sa ťahať hodinu a pol? Ivanka, si skvelá, pohostinná gazdinka, pani Krajčírová je veľmi milá, poriadna. Budete si rozumieť a…
Vieš Ivana si povzdychla. Neviem, či sa mi to páči. Pamätám si ju zo svadby. Pozerala na mňa povýšene, mala nepríjemný pohľad. Nemá ma rada, tvoja teta Mara.
Nie Mara, ale Mara! Má ťa rada! Pomôže ti s Ríšom, veď…
Peťo, tvoj syn má šestnásť! S čím mu asi tak pomôže pani Krajčírová? zasmiala sa Ivanka, chcela si natrieť pery, no rozmyslela si to, lebo bola zrazu znechutená.
So všetkým, Ivana. Je rozumná, skúsená. Život má za sebou! presviedčal Peter. Tak čo, nebudeš proti?
Ivana bola rozhodne proti, úplne proti, ale napokon sa to neodvážila povedať, bála sa uraziť muža.
Dobre. Kedy príde? povedala sucho.
V mobile bolo chvíľu šepkanie, a potom Peter povedal, že v nedeľu.
Už túto? Teda zajtra? Ivana sa bezradne pozrela okolo seba na bežný neporiadok v byte. Bol to normálny chaos normálnej rodiny, ale nikdy by ho neukázala cudzím.
A nikto, okrem Ivanky a jej rodiny ho nikdy nevidel. Žiakov vždy prijímala iba v obývačke s kuchyňou. Tam bol veľký stôl, veľa svetla a priestoru. A keď mali prísť návštevy, bytom sa prehnalo veľké upratovanie od podlahy po strop. Narozdiel od kamarátok sa Ivana vždy hanbila za domácnosť, odhodený sveter alebo krivo visiace uteráky v kúpeľni. Chcela vždy všetko skryť.
A tá teta Mara sa bude pohybovať všade! A bude si myslieť, že Ivana je zlá gazdiná!
Čisté podlahy, poriadok v byte to znamená, že je aj poriadok vo vnútri, v hlave!” vravievala Ivanke jej mama. Prvé, čo ľudia v dome vnímajú je poriadok. A ty, Ivana, si bordelárka! No to je hrozné! Veď je to jednoduché hodiť zavesiť si blúzku či sukňu. Si predsa dievča!
Ivana zažmúrila oči, ako keby pri nej stála ešte stále mama a ona, Ivanka, hanbilivo pozerala do podlahy… lebo je neporiadna a vôbec, neviem po kom
Až tú ďalšiu, spresnil Peter.
Tak to ešte celkom ide… podala žena. Pôjdem potešiť Ríši…
Ivana mala ešte čas vrhnúť sa na hranice domáceho chaosu, vyčistiť, rozvešať, oprat, vyžehliť, vyleštiť…
Ríšo prijal správu, že k nim príde stará pani, ktorá jeho otca chovala od malého bábätka, úplne pokojne: Ale veď ži, mami, ako žiješ a hotovo! To je naša ekosystéma, to tu existujeme. Ona je cudzorodý organizmus, musí sa adaptovať, ak sa podarí, super, ak nie, tak…
My tu nerastieme, Ríško, my tu zarastáme! A tento týždeň nebudem mať čas… No čo tam stojíš? Vezmi druhý vysávač, pomáhaj! Nebudem sa hanbiť pred tvojimi známymi. Veď bude o mne rozprávať babe Anne!
Babi Anna o tebe vie všetko aj tak. A žiadnu paniku nerobí! mávol Ríšo plecami a zmizol.
Ivanu to rozrušilo, ale zrazu zazvonil zvonček a prišiel jej prvý žiak, bľabotavý, guľatý ako bábovka Ondrík. Ondrík snaživo roztáčal jazýčkovým motorkom, červenal sa od námahy, žiaril úsmevom, keď ho Ivana pochválila, ale jej oči stále blúdili po kuchyni čo dať preč, čo sa neleskne…
Okno! Vôbec som ešte neumyla okná! preletelo jej hlavou.
Okná musia byť také čisté, ako by tam žiadne nebolo! znejú v hlave mamine slová. Čisté okná sú znakom dobrej gazdinej, Ivanka! Ty len šuchceš hadrou, samé šmuhy!
Keď prišiel Peter, vytiahol Ivanu z veľkého upratovania a po ceste do obchodu rozprával, aká je teta Mara dobrá, ako ho vychovala. Ivana len prikyvovala.
Oci, už sme pochopili, príde tvoja druhá mama. Prestaňme to rozoberať! nevydržal Ríšo.
A Ivanka bola vďačná…
Do nedele to ubehlo ako voda ako keby niekto šliapol na plyn a zabudol brzdiť.
V sobotu išiel Peter po pani Krajčírovú, Ivana odriekla všetky hodiny, pripravovala domácnosť.
Ríšo išiel do holičstva, pes Filip bol vykúpaný a mojkaný až k šteňaciemu vrešťaniu, okná sa leskli ako to mama káže.
No, Ivanka, do tretej tu budeme, povedal Peter. Neblbnite, venujte sa sebe. Pani Mara sa trápi, že nám narúša domácu pohodu.
Dobre, chápem. Príchod o tretej, teda na obed.
Ivana chystala na obed pečené kurča, zemiaky, šalát jednoducho chce prijať hosťa, ako sa patrí.
Vstala o siedmej, poslala Ríšu vyvenčiť Filipa, išla do kúpeľne, pustila si príjemnú horúcu sprchu a začala si pohmkávať Tancuj, tancuj, vykrúcaj. Vykročila v župane, išla si čistiť zuby, keď v predsieni zarachotil zámok. Ohlásil sa Petrov hlas a po ňom sa pridal tenký, ostýchavý ženský, Filip nadšene štekal, Ríšo si povzdychol na pozadí.
Zahmlené zrkadlo ukázalo, ako vyzerá domáca pani pri vítaní hostí…
Tak sme tu… natiahol Peter, kývol na manželku, ktorá div neupustila kefku, v župane na holé telo sledovala, ako jej muž vláči ohnivý červený kufor a za ním kráča, s ružovými lícami, samotná pani Mária Krajčírová. Je uchvátená, chváli byt, rozplýva sa nad vybavením, je nadšená, jednoducho šmek. Ale Ivana vie, že ako domáca pani je v župane a na hlave vybuchnuté hniezdo, kurča ešte surové, Filip má špinavé laby a teraz je špinavá podlaha… Už je zlá gazdiná. Teta Mara podvihuje pery, preskakuje kaluže od Filipa, sleduje utekaúcu Ivanu, tá letí upratať seba i byt.
Tu je tvoja izba, Peter otvoril dvere. Udomácni sa. O chvíľu spravím niečo pod zub. Prezlečiem sa.
Pani Mara poďakovala a zatvorila dvere.
Čo tu robíte tak skoro?! zahundrala Ivana spoza paravánu. Nečakala som vás! Nie som pripravená! Takto ma, Peter, haníš!
Peter, sediac na posteli, sa díval na Ivanin odraz v skrini, obdivoval krivky, úzke plecia, ruky… ako brezy vetvičky…
Čo? odpojil sa.
Pýtam sa, prečo ste tu tak skoro? už v šatách si upravovala vlasy. Zapni mi zips, prosím.
Aha pani Mara má dnes termín u lekára, zabudol som. Tak sme išli skôr, mávol Peter rukou, pobozkať ju nestihol.
Načo má toľko vecí? spýtala sa.
Neviem… vy ženy ste vždy nepraktické. Frflošky, to ste!
Peter rozšafne žartoval, zabával seba samého!
Sadli si na raňajky. Ivana usmažila volské oko, Ríšo nachystal chleby, keď videl, že mama má dosť.
Mara prišla posledná, zhodila pohľadom kuchyňu. Miesto jej nechali vedľa Ríšu.
Dobrú chuť. Veľmi tu máte milo. Ivanu si pamätám, že som Vám na svadbu darovala porcelánový servis s makmi… Nie? Alebo som ho dala niekomu inému?..
Ivana mykla ramenami. Ten servis rozbil Peter deň po svadbe. Spadol mu z piateho schodu na tejto chodbe. Všetko na márne kúsky…
Peter jedol sústredene. O makoch a porceláne nevedel.
Asi niekomu inému. Ivana každému doliala kávu.
Ivanka, tu mi ťahá, posťažovala sa pani Mara. Môžem si sadnúť na tvoje miesto?
Ríšo prekvapene pozrel na mamu. Tá zmätene mykla plecami.
Peter narovnal chrbát, on je ochranca! Ivana, prehoď si miesto. Pani Mara nesmie nachladnúť pred operáciou, zdvihol manželku a posunul ju, hostku usadil na miesto po nej.
Petra som od mala vychovávala, spustila Mara. Plienky sme menili jedna radosť, ale papať nechcel. Ale potom sa polepšil…
Ivana sa zadrhla, Ríšo sa uškrnul.
Ty by si mal ísť písať úlohy, mladý muž. Peter robil vždy ráno, lepšie mu šlo na rozum, Mara vstala, odložila Ríšovi tanier a pozrela na domácu. Tá nesmelo chcela niečo povedať, ale neodvážila sa.
Ríšo, dojedajúc čaj už postojačky, uražene odišiel do izby.
Poďakovala za raňajky a odišla do izby. Po chvíli zavolala Petra, chcela, aby preložil televízor.
Máte málo kníh, poznamenala, keď odprevádzali Ríšu na futbal. Mal by čítať klasiku, trebárs Kukučína. Priniesla som zbierku. Večer si spolu sadneme, porozprávame sa, čo vie a nevie, Petere môj.
Jasné, teta Mara. Lebo furt len futbal… Peter sa usmial, žmurkol na syna a podal mu tašku s dresom.
Vedela, že teta Mara ťahá Kukučína nosom všade, kladie ho na stôl v kaviarni, do divadla, spí s ním pod vankúšom. Hoci ho možno nečítala. Ale s Kukučínom vyzerá dôstojnejšie. A do nemocnice si ho vezme, aby personál vedel, že je tam vzdelaná pani.
Ríšu vyprevadili, Peter odišiel.
A vám kedy odchádza bus? opýtala sa Ivana pani Mara.
Mne? Ach áno… o jednej. A prosím vás, Ríšo už má frajerku? Peter mal už v šestke celý fanklub, taký bol milý! Mal aj frajerku, Martinku, bola veľmi prispôsobivá. Všetko urobila na povel. To bolo fajn. Mali by ste si psa odložiť z izby! nazrela do izby. Aj botník by bolo dobre preložiť… Ja ho teraz určite zhodím… No vidíte! kopla do topánok, popadali topánky aj Ivanine lodičky. Také nosiť nie je zdravé Idem už. Ďakujem, že ste ma prijali!
Pani Mara pohladkala Ivanu po ramene a šuchla do výťahu.
Ivana ešte postála, potom zabuchla dvere…
Mami, čo ona rozkazuje? A Filipa vyhnala z gauča! Ale on môže, dovolíme mu to! nervózne šomral Ríšo po tréningu, hladkal psa a ten smutne povzdychol.
Vieš, je taká. Je zvyknutá vychovávať. Nerob si z toho nič, Ríško… Vydržíme…
Ivana sa hanbila pred synom aj Filipom, že zrazu nie je už paniou vo vlastnom byte. Ale zabrániť tomu nedokázala. Ako sa dá odvrknúť žene, ktorá prebalovala tvojho muža?!
Večer pani Mara zorganizovala veľkú produkciu kapustových holúbkov, každý mal úlohu a Peter len švitoril okolo hostky.
A potom ešte prestrelila. V pondelok ráno spustila budík, vyhnala všetkých na rozcvičku.
Kedy vás operujú? pýtala sa Ivana medzi dychčaním po behu na mieste. Mara bola na cvičenie zdatná, pustila si na mobile stopky a pracovalo sa systémom štyridsaťdesať. Štyridsať sekúnd driny, desať oddych. Pravda, nespotili sa všetci.
Ríšo sa na zdravý život vykašľal, išiel do školy. Ale Peter sa snažil.
No poď, Ivanka! Poď! Ešte chvíľu! povzbudzoval.
…Tak kedy teda? zopakovala Ivana otázku.
Zajtra ma príjmu. A potom… Peter, budeš ma chodiť navštevovať? pýtala sa smutne Mara.
Ale veď je to len na dva dni. Banálna operácia! divil sa Peter, ale prikývol…
Pondelok bol hektický. Ivanine lekcie jedna za druhou vypadali deti choré, niekto cestoval k starým rodičom, niekto sa odmietol dopraviť.
Telefón zvonil, za oknom krákali vrany, Mara v izbe počúvala Karla Duchoňa. Plným hlasom spieval V dolinách, tam kde vietor spí… a Mara sa k nemu pridávala, dupkala. Spoza matnej sklenenej dverí bolo vidieť, ako tancuje.
Ivana sa v chodbe zastavila a pozorovala ju, povzdychla…
Vieš, ona je len nervózna, vysvetľoval Peter. Keď je vo vypätí, vždy počúva Duchoňa. Upokojuje ju.
Večer, unavená z napätia, Mara si zavolala Ríšu, chcela čítať Dom v stráni, ale chalan sa vzoprel. Teta Mara na neho vytreštila oči, vypočula si všetko, čo si myslí o Dom v stráni, ktorý dávno prečítal aj o jej pobyte u nich, zľakla sa, keď Ríšo buchol dverami, potom zavolala Ivaně. Tá do mobilu halabala vysvetľovala, že príde sama, že Ondrík je unavený a nemôže dôjsť.
Nie! vytrhla jej Mara mobil, zarevala do slúchadla. Nie a nie! Ak chcete, aby z vášho chlapca vyrástol poriadny človek, privezte ho ihneď! Inak ho vyčiarknem z rozvrhu! Kto som ja? Sekretárka Ivany Šrámkovej. Dovidenia!
Vrátila jej mobil a zadívala sa do okna. Ivana sa zamračila, postavila z nohy na nohu a zhúkla. A Ríšo prišiel počúvať.
Viete čo, pani Mara? Neliezte nám do života! Ani do mojej práce nie! Robte si holúbky na svojej kuchyni! Mám v paži, koľko plienok ste prebalili mojmu mužovi! Stačilo! Nechajte kapitánovanie! Čítajte si svojho Kukučína, cvičte, robte čo chcete, ale nie u nás! Filip bude ležať tam, kde ja poviem! A konzervy budem kupovať, aj keď ste ráno povedali, že sú nezdravé. Toto je môj život, môj byt, moji žiaci a ja určujem, ako to bude. Dúfam, že operácia dopadne dobre a rýchlo sa vrátite domov. Veľmi v to dúfam!
Ríšo tlieskal, Filip zavýjal pri Ivaniných kolenách, Mara sa usmiala.
Ivanu to prekvapilo. Myslela, že ju zdrbe. Ale…
Výborne, Ivana. Nikdy sa nenechaj zohnúť, nelez pred druhými. Nauč sa povedať nie ak to nie je otázka života a smrti. Páčiš sa mi, len som sa bála, že si mäkká. Ochotná k všetkému, len aby si o tebe nemysleli zle… Tak nie. Nech si myslia čo chcú, ty svoje pravidlá maj. Nie znamená nie! Ak nechceš, aby som u vás bola, tak to povedz. Je to jednoduchšie a pokojnejšie. Buď nebojácna, ži si po svojom. Odpusť starej, prepískla som to. Vždy som bola provokatérkou. Peter vie… Prestaňte na mňa tak pozerať! Veľmi sa bojím operácie, strašne! Preto som nerozumne vyvádzala. Filipko, ty si dobrý pes, dobre vychovaný! pohladkala ho. Chcete marmeládu? Doniesla som výbornú jablkovú. Ríšo, chceš?
Chalan pretáčal očami. Ženy sú podľa neho čudné, ale až takto…
Zazvonil zvonček. Privezli Ondríka. Po lekcii dostal kúsok marmelády tiež. Jeho matka v kútiku ticho poprosila Ivanu, aby ich nevymazala z rozvrhu.
Alebo volať vašej sekretárke? opýtala sa žena ustráchane.
Nie. Nebojte sa. Ondrík je šikovný.
Ivana žmurkla na sekretárku”…
Večer, keď Peter s Ríšom hrali PlayStation, Mara si sadla do kresla a hovorila, aký Peter bol, ako ho našla ako malého oškierača na tapetách, ako ho zachraňovala z prieruby na jazere, vylakala sa, vliezla za ním, vytiahla, napájala ho čajom s medom…
Tá Martinka sa mi nepáčila, priznala Mara. Bez povahy, úplne poddajná. Nemám rada také. A servis mi nie je ľúto rozbil sa na šťastie, žijete si v láske. Peťo ma má veľmi rád, všetko mi prepáči… Aj ty ma prepáč, Ivanka. Vďaka za všetko… si výborná…
Topil sa marmelád na tanieriku, za oknom zatínali súmraky, v diaľke sa rozžiarila oranžová žiara.
Treba ísť… zašepkala Mara. O ôsmej už musím byť tam…
Peter ju posadil do auta, viezol ju tichou Trnavou. Ivana šla s nimi, sedela vedľa pani Mary a cítila, ako sa trasie.
Večer zavolám, narovnala jej kabát a povedala, a nehádať sa! Potom prídete k nám.
Mara kývla. Dobre je žiť mladým, veselo. Najviac ju zaujal Ríšo. Na otca sa nepodobá, je drzý. No, ako sám hovorí, je to jeho vnútorné prostredie, meniť sa nedá, ale študovať to ho baví…
