30. apríl 2024
Dnes som musel povedať svoju poslednú vetu: Dcéra moja, hanbi sa na mňa, koľko len chceš. V duši mu, Ján Taraba, už niečo zakorénilo. Nemysli si viac, Ľubomíra. Za Mareka ideš a je to koniec. S ním budeš žiť ako za kamenným múrom, a nič zlé nepočuješ. On je však dobrý človek, rozumieš?
Snažil som sa objímať moju jedinú dcéru, no ona mi odvrátila ruku a rozplakaná kvíkla: Nemám silu na objatie! Pozrel som jej modré oči v nich horí vôľa, aj keď je tvrdohlavá. Nechcem, aby bola nešťastná, a tak som pevne povedal: Nikdy sa neodídeš, Ľubomíra!
Pri Dunaji na ňu čakal Vladimír. Srdce mi znova poskočilo; videl som v ňom krásu, ktorú by som si chcel priviazať na celý život. V tých chvíľach som nenávidel otca, hoci nikdy nepredstavoval, že by som také city cítil on bol pre mňa vzor a opora. Žiadne prosby ani ústretovosť to nedokázali zmeniť.
Prečo je otec taký chladný? spýtala sa som Vladimír, hladka si prečesávajúc čierne vlnité vlasy a pozerajúc temnými očami do svojho srdca. Povedal mi, že nás nemôžeme mať spolu. Je to márne, neďaľšia sa. zamrvla som na jeho ramená.
Skúšaj ešte! A prečo by som ti nebola spriaznená v zasnúbení? Dom, hospodárstvo všetko je pevné, ale on je nepružný, vykríkla Vladimír a kopol do kačiatka, ktoré švrlialo po brehu.
Kachnička! Opatrne! zabručala Ľubomíra.
Ach, to ma rozosmialo. Kachničku nechaj ona sa vráti. Poďme radšej prechádzať lesom, povedal Vladimír a viedol ma smerom k lesom.
Keď sme sa vracali domov, stretol som Mareka. Keď ho videl Ľubomíru, zčervenala sa. Nízky chlap, svetlúčký, so svetložltým vlasom a priehľadne modrými očami, ktoré som raz nazval vyblešené. Nebol taký nápadný ako Vladimír. Keď som chcela povedať niečo urážlivé, zbadala som v Marekovej ruke kačiatko.
Kde si to získal? usmiala som sa.
Išiel som k rieke, kde ho som našla, keď plával. Pichlo to, možno nohu. Otec mi ukáže, že vie liečiť zvieratá, povedal Marek a pozeral do mojich očí.
Zrazu som pochopila, že to kačiatko bolo pod Vladimírovou nohou. Nevedeli sme mu pomôcť, a tak som sa ešte viac zčervenala a pokračovala ďalej. Hanbila som sa, že môj milý ublížil maličkému tvorčovi, zatiaľ čo nepriateľ ho zachraňuje.
Od tej chvíle kačiatko zostalo pri Marekovi, vždy ho nasledovalo po dedine, spalo s ním na seníku. Často sa špirávalo a sledovalo, či sa majiteľ nestratil. Mám prácu s husákom, no toto je len kačica. Všetci ich chcú len na stôl, šklbalo Vladimír, no Marek sa nevenoval.
Čoskoro sa chystal svadobný deň pre Mareka a Ľubomíru. Dcéra plačala neustále, Vladimír ju lákal újsť, no ona odmietla, hoci stále milovala ho. Otec sa nahneval, akoby ju nechtel pustiť na prah. Mamka nemala čo povedať; bola slabá, dva bratrí už zomreli a Ľubomíra bola jediná dcéra.
V deň svadby si prezerala seba v zrkadle. Otec sa rozplakal, biele šaty boli úžasné, zlaté vlasy svietili. Najkrajšia nevestu! pobozkal ma Ján Taraba a doplnil: Zlobíš sa na mňa, milá? Prajem ti šťastie, zlatý darček! Poď ďakovať neskôr!
Nikdy! odpovedala som, odvracajúc sa k oknu. Vladimír tancoval s Katarínou, čo vždy vyvolávalo moje žiarlivosť. Teraz som manželkou, a jediné, čo mi zostalo, bolo kŕmiť sa pohľadmi na starú lásku s inou.
Marek sa nepozeral na alkohol, ale na svoje kačiatko. Hlúpy! pomyslela som si so závistou. Mamka mi pomáhala s obliekaním, a ja hľadala dvere, kde sa má objaviť nechcený muž. On vstúpil, pozrel sa na moje zatvorené pery a odišiel.
Čo? Ideš? Čo poviem ľuďom? Nie som obľúbený? zohnula som sa z postele a behla k nemu. Stál potichu, prevrátil si šál na ramená a povedal: Mám rád tvoju krásu, milá. Akonáhle prídeme spolu, budeme žiť ako keby sme sa nepoznali. A odšiel.
Jedného dňa som sa stretla s Vladimírom, ktorý sa snažil ma zviesť do lesa, bozkával ma. Čo? Zbláznil si sa!? kričala som. A čo? Máš už muža. Poď so mnou, alebo nie!
Tak tie dni plynuli. Mladý pár sa usadil oddelene. Marek bol vždy zaneprázdnený. Raz sme šli do lesa po huby; zakopla som a on ma niesol na ramenách. Večery sme sa prechádzali po brehu, ja som sa houpala na hojdačke nad vodou, kačiatko švrlalo za nami. Pocity voči Vladimírovi pomaly mizli.
Jedného večera som sa prebudila pri požiari u susedky. Tam boli tri deti, najstarší Sashko zvedavý. Tvoj muž, skvelý chlap, všetkých zachránil, gratulovala mi susedka a pohladila ma po ruke. Kde je Marek? spýtala sa. Vnútri náš pes Gala sa stratila, hľadáme ju.
Keď sa strešný plášť zrútil, zakričala som a stratila vedomie. Oživo ma prebudili ruky, ktoré ma hladili po tvári. Ako sa máš? Padla strecha, povedal Marek, a ja som len vyťahala: Bola som v šoku. On odpovedal: Náhle som ju našiel pod posteľou.
Bojím sa o teba, povedala som a objala ho. O deväť mesiacov neskôr nám prišiel syn Mikuláš. Marek, naučený od svojho otca, liečil kravy, kone a dokázal postaviť na nohy aj najzúfalšie zvieratá. Ľudia z celého Slovenska k nemu prichádzali.
Ďakujem otcu, že ma nepostavil za Vladimíra. Vďaka jeho pevnej vôli som sa vyhla osudu Katky. Žijem po starých rokoch s manželom na poli, máme päť detí a mnoho vnukov. Šťastná rodina, kde príslovie Na objatie nie je sila získalo nový zmysel milovať a brať si navzájom čas.
Z tohto všetkého som sa poučil: pravá sila nie je v tom, koľkokrát sa držíme za ruky, ale v tom, ako dokážeme povstať po každom páde a ochrániť tých, ktorých milujeme.
