Pamätám si, ako som kedysi počula posledné slová otca: Moje slovo je konečné. Ty, dcéra, hnevaj sa na mňa, koľko chceš.
Len jeho duša bola zhniatená. Netrpel som s ním hádať, zvolala som Zdenka. Za Miroslava pôjdeš a koniec. S ním by si žila za kamennou stenou, nič dobré od neho nepočuješ. Bol však dobrý človek, rozumel? tak povedal Ján Horváth, snažiac sa ma objať.
Vedela som, že proti vôli otca neodíde, ale odtrhla som mu ruku a so slzami zvolala: Na lásku netreba bojovať!
Ján sa zahľadel do modrých očí svojej milovanej dcéry nezávislej a tvrdohlavej. Nechcel, aby bola nešťastná, a tak tvrdým hlasom prikázal: Nútená budeš milovať! Choď, Zdenka!
Pri rieke čakal na ňu Juraj. Srdce mu znovu búšilo. Aký bol krásny, aké si predstavovala celý život s ním. V tých chvíľach neslávne nenávidela otca. Nikdy by si nepomyslela, že môže mať taký hnev otec bol pre ňu vzor a opora. Žiadne prosby, žiadne prikazovanie nepomohli.
Čo je ten otec? Zlý alebo prepadnutý? pýtal Juraj, preťahujúc si rukou čierne vlny, pozorujúc ju temnými očami v rámčeku hustých rias.
On povedal, že nesme byť spolu. Všetko je márne Nedomýšľam ho, vzdychla Zdenka na Jurajových ramenách.
Skús ešte! To neznamená, že mu nevyhovujem! Máme dom, máme hospodárstvo, a on je tvrdý, zúrivo šukol Juraj nohou a štipol kačiatko, ktoré kráčalo po brehu.
K čomu sa to? Kačiatko! zakričala Zdenka.
No tak, nájdi čím sa zamyslieť. Kačiatko je kačiatko. Nesnaž sa ho chytiť, zotaví sa, povedal Juraj a viedol ju smerom do lesa.
Keď sa vracali domov, zrazu ju zastihol Makár. Chlapec sa jej pri pohľade červeným tvárou zakroutil.
Malý, poskvrnený tvár, blond vlasy a priehľadne modré oči, ktoré Zdenka nazývala bieli a smiala sa na ne. Nevyzeral tak ako Juraj. Otec sa stále trápil. Zdenka chcela niečo povedať, ale v rukách Makára bola kačica.
Kam ideš? usmiala sa.
Išiel som k rieke na kúpanie. Vidím ležať. Zobral som ho a žiadal, lebo pískne tak úbozo. Pravdepodobne mu poškodila nohu. Otca ukážem, vie liečiť zvieratá, povedal Makár a pozeral Zdenku do očí.
Zrazu pochopila, že to kačiatko, ktoré Juraj omylom narazil, potrebuje pomoc. Rýchlo odbehla ďalej, červená ako ohňostroj, a odcudila sa od chlapca.
Hanbila sa, že jej milý zraniť malý tvor, a že ho zachraňuje ten, koho nenávidí. Prečo tak?
Odvtedy sa kačiatko prikľučilo k Makárovi a všade ho nasledovalo po dedine. Dokonce spalo pri slame vedľa neho. Smejúc sa, škrabal a pozeral sa, či ich majiteľ nespadne.
Sú tu svinári, a toto je kačie kravy, blázon. snažil sa Juraj provokovať Makára, ale ten mu ignoroval pohľad a prešiel ďalej.
Čoskoro prišlo svadobné dni pre Makára a Zdenku. Dívka neprestala plakať. Juraj ju lákal útek, ale ona, aj keď ho milovala bez rozumu, nesúhlasila. Otec jej zúril tvár.
Tak ju nepustil na prah. Matka proti otcovi nemala slovo. Jediná dcéra, matka chorá, dvojičkovia v detstve už neboli. Všetci mali päť až šesť detí, ale Zdenka vyrástla ako jediná dcéra.
V deň svadby stála pred zrkadlom, otec bol dojatý biela šaty boli úžasné, a jej zlaté vlasy žiarili.
Najkrajšia nevestá! pobozkal ju Ján Horváth a povedal: Rozzúriš sa na mňa, malá? Prajem ti šťastie, zlatá dievča! Neskôr mi poď ďakovať!
Nikdy! odpovedala Zdenka, otáčajúc sa k oknu.
Juraj na svadbe tancoval s Katarínou, ktorú Zdenka vždy žiarlila, keď videla, ako sa pozerajú na Juraja. No, čo na tom? Zdenka bola teraz v manželstve.
Zostalo jej len zakúškať si lakte a sledovať, ako bývalý miláčik s niekým iným Kradmo sa pozerala na Makára, ktorý nepil. Kačiatko sa krúžilo okolo neho.
Aký blázon! myslela si.
Matka jej pomohla sa prezliecť. S hrôzou hľadela na dvere, odkiaľ mal prísť neobľúbený muž. Vošiel, postavil sa, pozrel na jej stuhnuté pery a šiel ďalej.
Čo? Ideš? Čo poviem ľuďom? Nepáčim? Zdenka vyskakla z postele a bežala k nemu.
Stál ticho, pohladil ju šálou na rameno a povedal: Páčiš sa mi. Veľmi. Si moja najmilšia. Lenže som ti teraz nepríjemný. Ak sa ku mne priblížiš, budem… a odišiel.
To sa nikdy nestane! kričala naňho.
Jedného dňa stretla Juraja. Dýchal alkoholom, snažil sa ju v láske znovu zladiť.
Čo? Šial si! Ako sa ti to páči? Zdenka mu odpovedala.
Čo? Teraz máš muža. Môžeš byť so mnou, alebo nie? Juraj vravel. Ale ona odišla.
Tak tie dni plynuli. Novomanželia bývali oddelene, a Makár bol vždy zaneprázdnený. Raz išli do lesa na huby, Zdenka si prekĺkla nohu a muž ju niesol na ramenách. Večer sa húpali na hojdačke nad vodou, a kačiatko škrabalo za nimi. Postupne sa Jurajov hnev zmenšoval.
Zdenka vedela, že Juraj a Katarína sa často stretávajú, a že sa blíži svadba. Ale žiarlivosť už nebola. Makár sa k nej neblížil.
Jedného dňa v susedovej stane vypukol oheň. Zdenka sa zobudila, utekala a ľudia už stáli. Susedka s tromi deťmi, najstarší Sashko, zvedá sa do susednej dediny.
Tvoj chlapec, skvelý! Všetci nás zachránil! Prvý prichádza a veľa pomáha. susedka hladila Zdenku po ruke.
Makár? Kde je? spýtala sa, pocítiac, ako jej vnútri chladne.
Je vnútri. Pes, Galka, sa stratil. Hovorila som mu a on sa vrátil. Deti kúpili o psa, odpovedala susedka a utrhla si tvár šálou.
Náhle padol strop, Zdenka zakričala a omdlela.
Zobudila sa, keď ju niekto hladil po tvári. Na jej tvári sa odrážali mužské oči.
Ako sa máš? Padalo to, povedala len zúfalo.
Preč cez okienko som stihol. Galku som takmer našiel, schovávala sa pod posteľou. Lenže som ho zachránil, povedal Makár s úsmevom.
Bála som sa. Pre teba. Ďakujem, milujem ťa! vyplakala a objala ho.
O deväť mesiacov sa im narodil syn Mikuláš. Makár, osvojil si otcovskú zručnosť liečiť kravy, kone a dokonca i najzúfalšie zvieratá. Z celého sveta k nemu prichádzali.
Zdenka milovala svojho manžela a nevedela, ako sa vôbec mohla zamilovať do Juraja. Ten sa oženil s Katarínou, pil, blázdil sa a nakoniec sa stal invalidom. Pri pohľade na ich život Zdenka s hrôzou myslela, že by mohla skončiť ako Katarína, keby nebola vďačná otcovi.
Vyšla von, kde Ján Horváth hral s malým Mikulášom.
Oci Oci, chcela som ti poďakovať. Za to, že si ma neprepustil k Jurajovi. Za to, že si videl, čo je pre mňa lepšie. Odpusť mi, povedala Zdenka a pobozkla otca.
Ach, mladá. Dobre, rozumieme si. Zo svojich rokov vieš, kto je človek a kto nie. Nemohol som dať milovanú dcéru tomu netvoru. Vedel som, že sa na mňa hneváš. Ale čas plynie, a všetko ide. Počúvaj, dcéra, starší sa učia. Žili sme, vidíme. Nech vám Boh dá šťastie! usmial sa Ján Horváth.
Zdenka dožila staroby. Spolu s mužom robili všetko. Požali pät detí, mali množstvo vnúčat.
Šťastná rodina, kde príslovie Na lásku netreba bojovať získalo nový význam.
