Môj manžel vyrastal a bol vychovávaný vo veľkej slovenskej rodine. Svokra mala deti dovtedy, kým sa jej nenarodila dcéra. Zvláštna taktika, ale nie je na mne posudzovať.
Keď som sa vydala, myslela som si, že mám šťastie. Pavol sa zdal byť zodpovedný, odvážny, pevný. Chápal, čo je rodina, no nevedel sa oddeliť od svojej mamy a mladšej sestry. Jeho mama sa nijako zvlásť nestarala o synov, no dobro jej dcéry bolo vždy na prvom mieste.
Júlia mala desať, keď sme sa prvýkrát stretli. Najskôr mi neprekážala, ale po pár rokoch mi začala liezť na nervy. Nechcela sa učiť, chodila von s nevhodnými chlapcami a môj manžel musel všetko za ňu riešiť. Sestra ho mohla zavolať aj uprostred noci a on išiel a pomáhal jej.
Dúfala som, že Júlia vyrastie, vydá sa a všetko sa vyrieši. Ale nie! Keď sa rozhodla vydávať, svokra nariadila bratom, aby prispeli na svadbu, lebo ona sama nemala peniaze. Ženích bol chudobný, zarábal málo, takže mladomanželia museli zostať bývať u jej matky.
Narodilo sa im jedno dieťa, potom druhé… Svokra pochopila, že sa takto už dlhšie nedá žiť. Vymyslela dokonalú radu presťahuje sa k nám a svoj byt odovzdá dcére. Je však správne, že som byt kúpila zo svojich peňazí, a môj muž neprispel ani centom? Zaujímavé je, že jemu to vôbec neprekáža. Tvrdí mi moja mama ti pomôže.
Máme dvojizbový byt. Ale ja nechcem obetovať vlastné pohodlie a deliť sa s niekým o svoje miesto. Svokra presadzuje, že sme povinní ju ubytovať veď Pavol je najstarší syn a jeho povinnosťou je starať sa o rodičov.
Mám manžela rada, rozvod neprichádza do úvahy. Ale ako mu vysvetliť, že život s jeho mamou je peklo? Ako mu mám ukázať, že naše spolužitie je utrpenie? Prosím, ak má niekto radu, pomôžte mi.
