S manželom žijeme spolu už desať rokov. Máme krásnu rodinu, ktorej by mnohí závideli. V poslednej dobe však začali vznikať konflikty. Od chvíle, keď sme sa stali rodičmi, museli sme sa naučiť žiť inak.
Jedného dňa som si všimla, že deťom chýbajú hračky. A nie len hocaké, ale drahé, slovenské značky. Najskôr som sa pýtala detí, prehľadala som celý byt, ale hračky sa nenašli. Záhadné, či čo? S manželom sme hľadali tiež bez výsledku.
Moja svokra k nám často chodí na návštevu. Zbožňuje hrať sa s vnúčatami. Väčšinou spolu pijeme kávu a potom sa ona hrá v detskej izbe. Tentokrát však len krátko vošla k deťom a hneď sa vybrala domov.
Vtedy som si všimla, že opäť chýba jedna hračka. Najskôr som sa pýtala všetkých v domácnosti, no všetci tvrdili, že sa hrali s úplne inými vecami. Nakoniec si syn spomenul, že babka držala danú hračku v rukách a potom ju dala do tašky a odišla. Manžel sa rozhodol, že s mamou bude hovoriť.
O pár dní sme mali návštevu a zabudli na to. Pripomenulo sa nám to až v okamihu, keď manželova mama odišla domov skorej. Zo jej tašky trčala ďalšia hračka našich detí.
Žiadala som vysvetlenie. Chcem ich oprať! povedala.
Hneď som vedela, že to nie je pravda. Nakoniec sa mi podarilo zistiť, že hračky nosí synovcovi svojej švagrinej. Vraj nemajú peniaze na darčeky, tak poteší aspoň drobca.
Porozprávali sme sa s ňou a sľúbila, že to viac neurobí. Lenže hračky stále miznú. Manžel už mal so svojou mamou veľkú hádku kvôli tomu, že kradne a rozdáva naše veci.
Deti si to už všimli tiež. Prosili babku, aby nechodila, že im berie hračky. Teraz vždy, keď chce prísť na návštevu, vymýšľame tisíc výhovoriek, aby sme ju odmietli.
No… je to jej chyba.
