Moja svokra sa ponáhľa na rande a ja ostanem s vnučkou
Moja svokra, Alžbeta Nováková, už dlhé roky žije bez muža. Rozvod s otcom môjho manžela bol ťažký a ona v podstate sama vychovala syna. Mužskej pozornosti sa jej, samozrejme, dostávalo – je to žena výrazná, s charakterom – no druhýkrát sa vydať nechcela. Hovorí, že sa bála, že by nevlastný otec ublížil jej chlapcovi. S jej povahou by to nikomu nedovolila. Nakoniec celú svoju mladosť obetovala práci a výchove syna. O žiadnych rande nebola reč: všetky myšlienky zaberala starosť, ako zabezpečiť dieťa a vychovať z neho slušného človeka, najmä keď bývalý manžel nedal na syna ani cent.
A treba povedať, že to zvládla. Za to jej veľké ďakujem. Môj manžel je spoľahlivý, starostlivý človek a viem, že je to jej zásluha.
No syn vyrastol, oženil sa, narodila sa nám dcérka a Alžbeta Nováková má teraz vnučku – nový zmysel života. Zbožňuje sa s ňou hrať: chodí s ňou do parkov, pečie koláče, rozpráva rozprávky. Zdalo by sa, že si má užívať život. Ale nie – v jej živote sa zrazu objavili zmeny, a také, že som z toho dodnes v šoku.
Pred Vianocami sa zoznámila s mužom. Náhodou, v rade v obchoďaku v centre Bratislavy. Slovo dalo slovo, vymenili si čísla a začalo to. On, Jozef Hruška, je bývalý vojak, podplukovník v dôchodku, tiež rozvedený, žije sám. Podľa svokriných slov majú toľko spoločného, že je to jednoducho osud. Obaja milujú staré české filmy, zbožňujú prechádzky po nábreží Dunaja, čítajú rovnaké knihy. Dokonca aj čaj pijú rovnako – bez cukru a s plátkom citróna. To je ako scenár pre romantický film!
Ale je tu háčik: Jozef ju stále volá na rande. A my s manželom pracujeme do neskorých hodín, takže naša dcérka je skoro stále u babičky. Vláčiť dieťa na romantické stretnutie? To asi nie je dobrý nápad. A tak mi včera Alžbeta Nováková zavolala s prosbou, pri ktorej som sa takmer zadusila kávou: „Zuzanko, pohlíď sa, prosím, večer na Evičku, ja… na chvíľu, na rande utekám.“
Úprimne, sotva som zabránila smiechu. Rande? V jej veku? Má už po päťdesiatke, a teraz sa ako nejaká mladá školačka chystá do parku na schôdzku s nápadníkom, a potom, prosím pekne, na výstavu moderného umenia! Navrhla som: „Nech ten Jozef príde k vám domov, dáte si čaj, Evička bude pod dohľadom.“ Ale nie, Alžbeta Nováková sa postavila na zadné: „To nie je ono, Zuzana, musí to byť skutočné rande, s prechádzkou, rozhovormi pod hviezdami.“ Ako z milostného románu, nie zo života!
Nechalo mi to len jedno – vykecať sa z práce. Šéf sa na mňa samozrejme pozeral ako na šialenú, ale prepustil ma. A teraz sedím a rozmýšľam: to nebude jednorazová akcia. Podľa toho, ako svokrine oči žiaria, keď rozpráva o svojom Jozefovi, nepôjde len o jedno rande. Už cítim, že čoskoro budem musieť čerpať dovolenku na vlastné náklady alebo rýchlo hľadať škôlku pre Evičku. Pretože sa zdá, že pre Alžbetu Novákovú je to vážne. Dokonca naznačila, že Jozef je solídny človek a možno to pôjde až k svadbe. Svadba! V jej veku!
Samozrejme, neodporujem, každý má právo na šťastie. Ale naozaj je v tomto veku šťastie v mužoch? Nie je to skôr v tom, aby starala o vnúčatá, pekla im palacinky a vodila ich na ihriská? Alebo sa mýlim? Možno láska nepozná vek a aj v dôchodku sa dá nájsť ten pravý? Ale aj tak sa mi to nezmestí do hlavy: svokra, ktorá pre mňa vždy bola príkladom prísnosti a poriadku, sa zrazu zmenila na romantickú dievčinu so žiariacimi očami.
Nechcem ju uraziť. Nech to skúsi, nech sa cíti šťastná. Možno jej osud naozaj klope na dvere v čase, keď to najmenej očakáva. Ale napriek tomu si kladiem otázku: Potrebujú babičky osobný život? Alebo ich údelom je len starať sa o vnúčatá a pokojné večery s háčkovaním a televízorom? Čo si myslíte, má romantika miesto v živote tých, kto už prekročili päťdesiatku?
