S manželom žijeme spolu už desať rokov. Máme rodinu, na ktorú mnohí v okolí žiarlia sme takmer dokonalí. Všetko sa však začalo meniť, keď prišli na svet naše deti. Museli sme sa naučiť žiť úplne inak.
Jedného dňa som si všimla, že deťom chýbajú hračky. Nie len nejaké lacné drobnosti, ale tie drahé, kvalitné. Najprv som sa pýtala detí, prehľadala celý byt, ale hračky nikde. Záhadné zmiznutie, akoby sa rozplynuli vo vzduchu. Hľadal ich aj manžel nič.
Moja svokra, pani Alžbeta, k nám často chodieva na návštevu. Veľmi rada sa hrá so svojimi vnúčatami. Zvyčajne si spolu dáme kávu, potom sa ona vyberie do detskej izby. Tentoraz však vstúpila do izby len na chvíľu a krátko nato odišla domov.
Vtedy som si všimla, že ďalšia hračka je preč. Najprv som znova spovedala všetkých domácich, ale každý tvrdil, že sa s danou hračkou nehral. Až môj syn Juraj si spomenul babka mala tú hračku v rukách, potom ju vložila do kabelky a vyšla von. Manžel sa rozhodol, že sa s mamou porozpráva.
O pár dní sme mali návštevu, a na ten incident sme na chvíľu zabudli. Až keď svokra Alžbeta krátko po návšteve odišla, všimla som si, ako z jej tašky trčí ďalšia detská hračka.
S natiahnutým hlasom som žiadala vysvetlenie. Len ich chcem oprať, tvrdila. Ihneď som cítila, že klame. Po chvíli napätého dialógu priznala pravdu hračky nosí synovi svojej švagrinej, údajne nemá peniaze na také darčeky, tak mu chce urobiť radosť.
Prísne sme sa s ňou porozprávali, prisľúbila, že to už sa nikdy nestane. Napriek tomu sa hračky strácajú ďalej. Manžel sa už pohádal s mamou, obvinenia zo zlodejstva a darovania hračiek lietali v miestnosti ako búrka.
Už aj deti si to všimli. Vyslovili babke prosbu, aby už k nám nechodila Babka nám kradne hračky! Teraz, keď chce Alžbeta prísť na návštevu, vymýšľame tisíc výhovoriek, aby sme ju odmietli.
Je to naozaj jej vlastná vina.
