Môj syn sa oženil, keď mal už tridsaťtri rokov. Dnes je to bežné, ale kedysi to považovali za neskoro. Do sobáša ho priviedlo až to, že jeho frajerka, dnes už jeho žena, čakala dieťa. Boli sme šťastní, lebo to bolo naše prvé vnúča. Narodila sa dievčatko. Radosť sme mali obrovskú. Moja nevesta nie je vôbec zlá, ba naopak, je výborná gazdiná, doma má vždy čisto, je mladá, milá, vie pliesť, čo ma úprimne prekvapilo ja som k ihliciam nikdy veľa neinklinovala. Všetko dokopy z nej robí dobré dievča, povahu má normálnu, syn je spokojný a ja už viac ani nechcem.
Keď mala vnučka tri roky, oznámili nám ďalšie tehotenstvo. Prišiel na svet druhý chlapček. Začali prerábať dom po mojej starej mame, ktorý nám zostal. Tešili sme sa spolu s nimi. No neprešli ani tri roky a nevesta oznámila ďalšie požehnanie v rodine. A po ďalších dvoch rokoch prišla štvrtá správa o prírastku.
Žijem vďaka tomu, čo mi syn pošle zo svojej výplaty aj keď robí obyčajného vodiča a popri tom opraví, čo vie, postaví, čo treba, všetko zvláda sám, hoci doma ho je málo väčšinu času maká. Poviem vám úprimne, v tej chvíli som nechápala, prečo im treba štvrté dieťa? Celé dni je preč, robí na všelijakých fuškách.
Pred Vianocami mi nevesta doniesla papier zoznam, čo všetko deti potrebujú. Myslíte, že na ňom boli čokolády či hračky? Ani náhodou. Boli tam len praktické veci masážny olejček, ponožky, pančušky, legíny, obyčajné veci, ktoré človek v letákoch nehľadá.
Opýtala som sa syna, kde chcú priviesť na svet štvrté dieťa. Len mávol rukou.
Podarilo sa mi vychovať zodpovedného, pracovitým človeka, ktorý sa nebál žiadnej roboty. Jeho žena má do tridsaťpäť rokov, nikdy nikde nepracovala, nemá žiadne zamestnanie za sebou. Možno, že v štyridsiatke bude mať aj piate dieťa ani by ma to už neprekvapilo. Ale ja tu nebudem naveky, jednoducho zostarnem, a potom už nebudem vládať pomáhať. Matka mojej nevesty už nežije, nemá jej kto iný podať ruku, len ja. Aspoň, že sa im podarilo konečne dom postaviť nanovo. Predsa len, keď sú tam všetci štyria malí, ešte stále je to stiesnené.
Spýtala som sa jej: A keď sa minú dávky, čo budete robiť? Kde si v štyridsiatke nájdeš prácu, keď si nikdy nikde nerobila? Povedala mi, že nejako to už zvládne. Ale čo ak, Bože uchovaj, sa niečo stane môjmu synovi? Čo potom? Ako sa postarám o toľko detí?
Mám ešte aj druhého syna a ten mi často vyčíta, že sa málo venujem jeho dcérke, že nemám čas všetko trávim pomáhaním rodine svojho staršieho syna.
