Mal som len tri roky, keď sme ostali v rodine len ja a môj otec. Svoju mamu som nikdy naozaj nepoznal odišla za iným mužom a nás nechala za sebou. Otec už ďalšiu rodinu nezakladal, celý život venoval tomu, aby ma ako jedináčika vychoval čo najlepšie. Ako som vyrastal, študoval som a neskôr som sa oženil. Prišla otázka, kde budeme bývať ja a moja manželka. Otec mal veľký dom v dedine, kde by sme sa všetci zmestili, no ja aj moja žena sme mali prácu v Bratislave a každodenné dochádzanie by bolo únavné a nepraktické.
Otec navrhol, aby sme dom predali a spoločne si kúpili menší byt v meste. Po jeho rade sme to urobili a začali sme žiť spolu v trojici. Onedlho sa k nám pridal aj náš synček a môj otec sa ukázal ako neopísateľná opora pri starostlivosti o vnuka. Kým som tvrdo pracoval, manželka Radovana sa starala o domácnosť a všetko bežalo hladko, v harmónii. Všetko sa však zmenilo v momente, keď sme sa dozvedeli, že Radovana čaká ďalšie dieťa.
Predstava, že budeme mať ešte jedno dieťa v dvojizbovom byte, bola hrozivá a stresujúca. Zobral som si druhú prácu a zháňal som, kde by sa dalo privyrobiť, aby sme si mohli dovoliť väčší priestor. Raz, keď som sa po náročnom dni vrátil domov, postrehol som niečo zvláštne všetci sedeli za stolom okrem môjho otca. Okamžite ma zachvátila obava i strach, čo sa mohlo stať. Radovana mi vysvetlila, že šiel na prechádzku.
Keď však zostala noc a on sa nevrátil, úzkosť ma celého zhltla. Nakoniec som sa dozvedel, že medzi Radovanou a otcom bola veľká hádka. Zrejme v tom mali prsty aj jej tehotenské hormóny. V malom byte sme boli všetci natlačení, očakávanie bábätka napätie len stupňovalo. Radovana otcovi povedala, že už je na obtiaž. Keď som to počul, zaliala ma hrozná zlosť. Vybehol som von, nasadol do auta a dlho som hľadal otca v okolí, až som ho našiel sedieť na lavičke v parku, úplne zlomeného, v očiach slzy. Prvýkrát som ho videl tak veľmi smutného. Bolelo ma to pri srdci. Kľakol som si k nemu, prosil ho, aby mi odpustil a prepáčil aj Radovane, že si neuvedomuje váhu svojich slov.
Po hodine sme sa spolu vrátili domov. Otec zostal sám v izbe a bolo evidentné, že mu je veľmi zle. Potom som si sadol s Radovanou a vysvetlil jej, že ak sa podobná situácia ešte raz zopakuje, bez ohľadu na to, že je tehotná, bude musieť z bytu odísť. Na prvom mieste je pokoj a pohoda našej rodiny všetci musíme mať dôstojné podmienky na život.
Takto si večer zapisujem do denníka všetky moje pocity a obavy. Život v Bratislave nie je ľahký, no rodina je pre mňa všetkým a verím, že nájdeme riešenie, ktoré prinesie úľavu nám všetkým.
