Moja rodina
Och, Terezka, ty si dnes taká nádherná! Zuzana sa nadýchla od úžasu, keď vošla k dcére do izby.
Tereza stála pred zrkadlom a čakala, kým jej kamarátka a zároveň šikovná kaderníčka, Lenka, upevní závoj poslednými sponkami. Tereza sa otočila k mame, keď Lenka jemne uhladila koniec závoja.
Naozaj, mami? Je to dobré?
Je to dokonalé, zlato! Si najkrajšia nevesta na svete! Zuzana vyslovila tie slová a nevedomky sa usmiala. Veď aj jej mama to kedysi povedala jej… Asi každá mama povie svojej dcére v jej svadobný deň práve toto.
Šaty vyberali dlho. Tereza bola poriadne vyberavá. Nezáležalo jej na trendoch ani na tom, čo hovorili iní. Hlavné bolo, aby sa páčili jej. Mala vkus aj postavu, takže jej nikdy nik nepovedal, že čosi nie je v poriadku. A aj svadobné šaty si vyberala po svojom nie podľa poslednej módy, ale podľa toho, čo cítila ako správne. Predavačky v salóne už nevedeli, čo ponúknuť. Našťastie, pomohla majiteľka salónu, Veronika.
Myslím, že mám pre teba niečo, čo by sa ti mohlo páčiť.
Odišla a po chvíľke sa vrátila s ďalším puzdrom. Keď šaty rozbalila, Tereza doslova zalapala po dychu. To bolo ono!
Jednoduché línie, žiadne umelé ozdoby, kvalitná látka. Sadli jej akoby boli šité na mieru. Ani upravovať nebolo treba.
Čo povieš?
Beriem ich! vyhŕkla Tereza.
Veronika sa usmiala, oči jej na chvíľu stisla nostalgia, ale tú ihneď zaháňala. Načo by tejto mladej žene kazila tento deň s vlastnými spomienkami? Tie šaty boli pôvodne pre Veroniku, ale jej svadba sa nikdy nekonala. Neodchádza sa predsa za niekým, komu neveríš ani koho nemiluješ… Tak to má byť.
K týmto šatám sa hodí krásny závoj. Hneď ti ho ukážem, povedala Veronika a zmizla dozadu.
No vidíš, mami, hovorila som ti, že raz nájdem presne to, čo chcem, doberala si mamu Tereza.
Zuzana len pokývala hlavou. Teraz bola taká šťastná! Vedela, že na tento deň bude ešte dlho spomínať ako na jeden z najšťastnejších. V duchu sa jej pred očami mihla jej vlastná svadba. Vtedy to také jednoduché nebolo. Požičať alebo kúpiť šaty len tak? Kdeže! Pomohli kamarátky, známy šili, kde kto zohnal niečo z látok a doplnkov. Šaty dopadli nádherne, ale šťastie im nepriniesli. S mužom sa rozišli, keď mala Tereza dva roky. Nový vzťah, nové vášne. Zuzana vtedy pre svoju bývalú polovičku bola už len akýsi tieň. Zostal len výživné. Hlavne, že sa na dedine nerozprávalo, že by v tom bolo niečo nefér. Otec Terezu ani nevídal vyhováral sa vždy, že nechce zbytočné problémy.
Zuzana si povedala, že načo dieťaťu niečo siliť lepší žiadny otec, ako taký, ktorý nemiluje. Pokúsila sa síce znova nájsť partnera, ale s novým manželom to tak nevyšlo. Bol to človek, ktorý deti nemal rád. Zuzanu áno, ale Terezu nie. Dokonca raz navrhol, že by dcéru mali dať k otcovi. Zuzana mu ticho zbalila kufor a vyviedla z domu.
Neboj, Teri, my si vystačíme, nikoho nepotrebujeme, šepkala.
A Tereza si práve túto vetu zapamätala na celý život. Asi preto s mamou nikdy nemali problémy. Mama bola vždy jej najbližší človek.
Terka, už treba, odchádzate, Zuzana upravila dcére závoj a pobozkala ju na čelo. Veľa šťastia, moje dievča!
Tereza sa usmiala a objala ju.
Ak tu budem plakať, Lenka ma zabije. Hodinu sa ma snažila nalíčiť tak, aby to vyzeralo prirodzene, a teraz to celé roztečie.
No len to neskúšaj, chichotala sa Zuzana.
Svadobný deň ubehol ako voda a Zuzana sa večer, keď prišla domov do prázdneho bytu, na chvíľu posadila na lavičku v predsieni. Ostala sama. Tereza bude bývať s manželom v byte po starej mame, ktorý Zuzana mladým dala k dispozícii. Tomáš, jej teraz už zať, vlastné bývanie nemal. Niečo načrtli o bývaní so svokrovcami, ale Zuzana večer, keď Tomáš odišiel, podala dcére kľúče.
Máte svoje. Žite sami, je to tak lepšie.
A čo podnájomníci? pýtala sa Tereza.
S nimi som sa už dohodla. Dajú to do poriadku do svadby.
Ale tie peniaze… tvoje…
Čo mi je treba? Zvládnem to. Pracujem, som ešte v pohode. A vám bude lepšie vo vlastnom, nie v cudzom.
Mamka, vďaka! Ešte nikdy som nebola bližšie k sna o vlastnom dome!
O dome?
Jasné! Veľký, priestranný, tri detské izby, najmenej! zahanbene sa pritúli k mame.
Nech je, koľko chceš, len nech ste všetci zdraví!
Som rada, že ma chápeš…
A ešte lepšie je, že tvoje deti budú mať mladú babku, smeje sa Zuzana a pobozká Terezu do vlasov. Dom? Tak dom! Ži podľa seba!
Zuzana dcére nerozprávala, aké mali s Tomášovými rodičmi “doťahovanie”. Svadobnú hostinu robili po starom, doma. Zuzana varila celé popoludnie. Rodičia Tomáša sa zdali byť zo začiatku celkom v pohode, ale keď si Tomášova mama Viera po pár sústach odsunula tanier a zamrmlala: Hm, to nie je po našom… tak Zuzana stuhla.
Už jej šikovné ryby či bravčové pečené nikoho neohúrili. Tomášov otec Milan ticho večeral a očividne mu chutilo.
A Tereza vie vôbec variť? pýta sa Viera. No nič, všetko ju naučíme. Doma máme priestoru dosť.
Jedinácc, že? spýtala sa Viera.
Áno.
A vy ste ju vychovali sama?
Tak nejak.
Veď viete, príklad kompletnej rodiny je dôležitý. Keď vyrastala bez otca… Nuž, snáď sa prispôsobí.
Zuzana len mlčala, cítila Terezu, ako ju pod stolom jemne kope “len pokoj, mami”. Už ju varovala, že Tomáš vôbec nie je ako jeho rodičia.
Keď Zuzana odkladala veci v kuchyni, Viera ju tam zastihla:
Môžeme si pohovoriť bez detí?
Stál tam Milan a síce nič nepovedal, v očiach mal akési ospravedlnenie.
Viete, Zuzana, ako mama sa o svojho jediného syna bojím. Chcem len vedieť, či je všetko v poriadku. Vraj ste s Tereziným otcom dávno rozvedená…
Zuzana na každý dotaz odpovedala s pokojom a úctivo. O rodinnej anamnéze, dedičných chorobách, kto bol čo zač. Nakoniec si Viera vypočula, ako je Terezina rodina v poriadku a že už nechá deti rozhodovať o svojom.
Zvyšný čas do svadby už všetko riešili samotní mladí. Tereza s Tomášom pracovali, sami si platili prípravy.
S dvomi rokmi manželstva sa začalo stavať predali byt, kúpili pozemok. Tereza v tehotenstve na stavbe žiarila ako svetlo. Aj skúsení majstri poslúchali, čo ona povedala. Do pôrodu dom nestihli, tak po návrate z pôrodnice odviezol Tomáš ženu aj malú Sofinku k Zuzane.
Prepáčte, že vás s tým zaťažujeme, ospravedlňoval sa Tomáš.
To je v poriadku, upokojovala ho Zuzana, keď bojazlivo kládol uzlík s bábätkom na jej posteľ. Rozbaľ to, nech jej nie je horúco!
Ja sa bojím… ustráchane krútil hlavou.
Ale no, veď je tvoja!
A tak všetko zvládol kúpanie, prechádzky. Keď prišla Viera pozrieť vnučku, zamrmlala: To nie je chlapská robota.
Kdeže! To sú len predsudky, dodala Zuzana a povzbudivo sa usmiala na zaťa.
Sofinka rástla ako z vody. Keď sa po rok a pol začali obzerať po druhom bábätku, prišla pohroma.
Mami, Sofka má horúčku volala vydesená Tereza.
Veľkú?
Áno, nechce klesnúť.
Volaj sanitku, už idem!
Zuzana šoférovala cez nočný Prešov (veľké slovenské mesto) a v duchu sa modlila. S ambulanciou, nemocnicou, dvoma dňami bojov nebolo nič isté. Dve noci na lavičke pred JIS-kou, Zuzana len nosila dcére čaj a nútila ju niečo zhltnúť.
Musíš byť silná, Sonička ťa bude potrebovať.
Tomáš lietal medzi prácou a nemocnicou. Zuzana naňho mysľou držala ako svorka:
Vydrž, Tomáš. Ak ty padneš, Tereza sa zosype.
Viera do nemocnice pribehol tiež a vyzvedala prečo, prečo, je to dedičné, alebo infekcia?
Vieš čo, Liza, nechaj to už, takto sa Zuzana prvýkrát neovládla.
Sofka sa po dvoch dňoch prebrala a hneď chcela mamu. Ostalo už len zvládnuť zvyšok.
Keď Zuzana na tretí deň prišla Sofinku pozrieť, Tereza sa jej spýtala:
Mami, ostaneš chvíľu u nás?
Keď zistila dôvod, Zuzana sa usmiala.
Samozrejme! Vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť.
No len na čas! smiala sa Zuzana. Nie stále. Ste predsa rodina, fungovať máte sami.
Ja by som bola šťastná, ak by si bola stále s nami, priznala Tereza.
Som s vami stále, len na diaľku.
Pri balení vecí na výpomoc znova volala Viera.
Zuzana, čo to má znamenať? Veď som voľná ja! Viac znášam deti!
Ale Liza, to nebol môj výber… opýtaj sa ich.
S tebou sa nedá rozprávať! Viera bola urazená.
A možno je to dobre. K Sofii si v nemocnici skoro nechodila, lebo som tam bola, pokojne odvetila Zuzana.
Raz-dva dom nabrali nový režim a všetci si zvykli. Museli sa prispôsobiť, niekto mlčal, niekto ustúpil. Za to mali dve babky a dedka.
O tri roky neskôr…
Babka, dnes po tanečnej pôjdeš so mnou ty, alebo babka Liza?
Dnes ja. Liza stráži Pala, mamička ide do práce.
Takže budem na obed u teba?
Áno.
Hurá! Budú opäť tie buchty? Tie najlepšie?
Jasné, keď ti chutia, tak budú, nadvihne Zuzana pohľad, v spätnom zrkadle vidí Sofiu poskakovať na sedačke.
Babka…
Áno?
V sobotu ideme do zoo so všetkými, či len s tebou?
Všetci. Aj dedko, už mu treba ísť medzi ľudí.
Kúpiš mi balóniky?
A aj zmrzlinu, aj cukrovú vatu.
Paráda! Ale Palkovi kúpiš tiež?
Samozrejme!
Babka…
Hm?
Môžem ti prezradiť jedno tajomstvo? To najväčšie?
Len do toho!
Budem mať ešte jedného brata alebo sestru.
Zuzana sa široko pousmiala. No to je teda bomba! Už pár dní badala, že Tereza sa usmieva akosi záhadne, ale nič nehovorila. Odkedy začala viac rešpektovať domácnosť dcéry a svokra, bola pre deti babka na výpomoc, nie hlavná generálka.
Prvé obdobie bolo ťažké, aj hádky boli, ale zvládli to spolu.
A odkiaľ to vieš? Zuzana stíšila rádio.
Včera si šepkali, mysleli, že spím. Babka… môžem si priať sestru?
Prečo sa pýtaš?
Lebo ak bude brat, aby mu to nebolo ľúto…
Sofi, ty predsa Pala miluješ?
Veľmi!
Tak budeš milovať aj ďalšieho súrodenca, nech to dopadne akokoľvek.
Dobre!
Vieš, ja som vždy túžila mať brata, najlepšie dvoch!
Naozaj?
Pravdaže.
Tak dobre, budem sa tešiť, je to ako darček na Vianoce, kým to nevybalíš, nevieš, čo v krabici je!
A darček na Vianoce už máme?
Ešte nie, je zavčasu, ale k narodeninám už áno. A chceš tajomstvo?
Jasné!
Aj babka Liza ti už niečo kúpila, ale to čo, ti neprezradím.
Ach, no dobre. Sofinka sa našuchorila v sedačke.
Na dvore už išli oproti, Zuzana ťahala z kufra veci na plávanie, Liza viedla malého Pala.
Ahoj, babka!
Ahoj, princezná!
My ideme von, vy na tancovanie?
Áno, ešte sa prezlečeme.
Zuzana sa chvíľu pozerala, ako Sofinka Lelke s Lízou čosi rýchlo vykladá, a zamyslela sa, aké jednoduché a zároveň ťažké je niekedy byť rodinou. Len počuť, vidieť, cítiť, že sme si navzájom dôležití… To je vlastne všetko. Byť si rodinou.
