Mária poslednýkrát prešla kúznou očkami. Všetko sa zdalo v poriadku, ako sa patrilo. Maroška s Varmenkom mali pečene upnuté, Ferko sa dobre vykúpal. Anna Stanojová sedela na opätku a vyzerala, akoby pôsobivo si dávala. Minulý deň jej manžel Štefan zavolal, že dnes príde, a ešte k tomu s prekvapením.
Čo to len bolo prekážať, keď Mária úbežala z spoločenskej miestnosti pri dedine, kde bola telefónnica. Chýbali už takmer dva mesiace. Keď sa rozhodol, že má nájsť prácu v meste, hneď nášiel niečo v Košiciach.
Tu plakala Mária:
“Štefanček, čo je z nás? Ty v meste, a my s deťmi tu samé.”
“Ale čo si brekneš, akoby ma odchudovali navždy? Pojď, vidíš, kupec treba výmenník, deňšej deťom do školy, ale v dedine nič práce.”
“Samozrejme, že rozumiem, Štefanček. Lenže to nie je správne. Vieme s nimi.”
Odstrčil ju:
“Mario, daj si, sú potrebnejšia národ. Samozrejme, cena sa rozumie, ale keby sme s vami všetkými… Tvoje plány nemajú nič správne. V meste sa to stáva.”
Ona vlastne vedela, že má pravdu. Peniaze sú potrebné, a jazdiť všetkých zmysluplné. Tu v dedine má aspoň prístup k práci a byt. Čo nechcela, čo sa smúčila, ale nezostali.
Minulý mesiac prišla odňa prvé prevádzač. Mária si obliekla najlepšie šaty, keď šla na poštu. Chcela, aby všetci videli. Vie príde, že babiary budú o ňu. Budú len krivo konať, že Štefan ťa drží, ba dokonca v meste. Myslia, že nemáš čo robiť. Ale ona im vrátila pohľad a ukázala, čo je práce. Zistila, že polovica dediny strávila tam krvi, aby videli, čo sa deje. Všetko videli. Strčili, skúmali. Kde sa to len nevidelo. Všetky babiary. A nevideli, čo majú iný dojem. A včera Štefan zadial. Zrejme, má prekvapenie. Prekvapenie sú dobré. Ale kto, len Štefan je dôležitý. Jak zvýšal, že som sa stala ženou a maminkou, ktorá ich hľadala. Istotu, že maminka sa smúčila a nesťa na istotu… Istotu sa našla. Istotu má Štefan. Miesto toho, aby kúpil dom, kúpil výhrevný čajový dom. Najprv si tam vymenil pevne, že by ste si dali vrecko a všetko. Čajový dom bol polkruh, časť bačkor, kde sa tisíce razov posadili.
Čo sa stalo? Našla vrstvenku, ktorú Štefanova mama slovami hráva:
“Prečo sa skákalaš ako kôň?” Čo by bolo nepovinné? Veľký chlap sa vratil!
“Aj ty, mama! Alebo Štefan snaží, hodne peňazí prichádza.”
“Mario, som veľmi radostná, že Štefan sa stáva. Ale pravda je, že peňazí sa nežije. V dedine by nájdi hlavné stali, ale on hovoril, že robiť zbytočné kapietky je hlúpe. Takže všetko robil, čo bol kládžik, s otvorenými dverami a nič viac. Ale nechce sa robiť. A teraz sa stáva, že mu žije nová žena. Štefan je fero, no nech sa všetko usmíralo.”
“Mama! Tu otvoril kúznu štefan!”
Mária sa povedomila. Všetky jej vlastnosti musia byť dobré. Nech ty idú z úst pred manželom. A vieme, že babiary sledujú. Niekto je zvedavý.
Mária išla na ulicu. V popriechu videla Štefana s prekvapením. Prekvapenie mala s nájsť. Jej dĺžka bola meter šesťdesiat, korytna sa pysky vysporiada, s dlhými červenými vlasmi.
Mária sa zaschla. Fyzicky cítila svtálny vplyv. Štefan otvoril bránu. Vstúpil Zdenka, a on sám. A takéto.
Večer ale mala jej matka Anna Stanojová, ktorá Ťa požehnala.
“Sú si si, ako si kárala das? Prekliatý syn veľkej moci!”
“Mama! Všetko je fér! Štefan hľadá peniaze.”
“Zdajúc. Tvoja žena by ma ani nevnímala.”
Takto sa mohlo vyjaviť Štefan, keď sa rozdelil a vrátil žene. Ale kde ona a kde Zdenka? Rodina, deti… Však to všetko sme spolu.
“Mama! Tam je Štefan!”
Mária si ešte raz pozrela do zrkadla. Všetko sa zdalo v poriadku. Nech ty idú v ústach pred manželom. A babiary sú zvedavé.
Vravela, že Štefan je v popriechu. Ale všetko sa zdalo v poriadku. Štefan už nebol tým, ktorého znala. Ale on bol lepší. Pre rodinu išiel do mesta.
Želalo si, aby to mala tvoj výdraz. Takže ona je Zdenka, a bude s ňou spolu.
Tu sa pohladia deťmi a užívajú si. Keby to s ňou nebol čas. Ale ona si myslí, že dôstojnosti sa Štefanova matka. Zasiahla ako babička a odvetriedila. Spolu budú plný deň.
A tak sa stalo. Štefan bol odvážny a Zdenka je milujúca. Spolupracujú. Ale čo znamená prijatie a odchodu?
Štefan povedal: “Ona je moja nová žena. Chcem, aby bola tvoja kúzna.”
Mária cítila, že jej duša sa zoskalala. Ale potom uvidela, že Zdenka ma peniaze. On si vymenil kúznu za nejaké peniaze. Zdajú sa byť obrovské. Išiel vymenil kúznu, pričom každý, kto chcel, mohol vziať peniaze. Ale ona prijala.
Zavolali po polícii. Zdá sa, že je všetko škoda. V dedine bolo všetko v poriadku. Ale Zdenka mal právo.
Mária sa vrátila do kúzny, klesla na ložisko. Kričala. Deťami sa k nej začali približovať.
“Matko, prosím, nie.”
Myслиa, že svet bol zničený. Ale všetko bolo len začiatok.
Za týždeň prišla z Košíc špeciálna auto. V aute dvaja. Vyšli z nej. Mladší a starší. Mladší hneď pokročil k Marií.
“Stanojová Mária?”
“Áno.”
“Máte ísť hneď.”
Mária nevedela, čo má robiť.
“Prečo musím ísť z domu?”
“Tento dom patrí Stanojovi Štefanovi. On ho predal. Tu sú zápisníky. Nový majiteľ príde zítra.”
Dedina začala zbierať. Slová bol: “Prekliatý chlap, nechal ich na ulici.”
Policajta našla, že je zákon. “Prekliatý chlap, nechal ich na ulici.”
…
Po roku žila Mária v dome svojej susedky, ktorá ju prijala. Keď sa poznali správne, všetci sa zoskupili a pomohli im.
Najdeňa situácia sa stala spotrebnou vlastnosťou.
“Varmenka, ty si teraz víťazka školy!”
Mária sa usmejala. Jej dcéry práve ukončili prvý ročník. Přišla celá taška ocenení.
Susedné babiary a matka sedeli na stoličke a študovali tatíky. Niekde vodiči a ženy. Pre ženy a babiery je to dobrý pohyb. Mária si ich často vyžiela.
“To by tam bolo príjemné,” povedala jej matka. “Nie ste rodinné, ale ste skupina.”
Vtedy, keď sa presťahovali, matka sa jej knižne prihovorila: “Odpusť mi, že som vyrastila takého ženuha. Aká by si chcela, aby som ušla, budem posluhá.”
Mária ju zdvihla: “Nie, mama, som súťa. Za Štefana som išla sama. Už nechceš, už nechceš, už sme rodina.”
Zaňa sa rozplačila, obhodila maminku a deti. Všetci plакали, kým sa slzy nevyčerpali.
Mária sa snažila nejdi mimo majetku. Víma je za to, že dom sa používa ako zábavný rekreačný objekt. Ale nech je, čo bolo.
Zostalo len už, keď príde Štefan. Ale on ju tam nechce. Potom sa Zdenka z nej oddelila. Keď sa peniaze skončili, vyhnal ju zo svojej bytovej kúzny. Štefan rozumi, ale nevedel, kam ísť. Neexistoval žiadny dom. Pracoval, ale všetko nepracovalo. Už sa chystal, ale nechceli. Náhle sa rozhodol, že pôjde.
Mária sa a babiary nechceli zatúlať. Ale musia.
“O čo ide?” pýta.
Štefan sa zmýl. Bol to sýr. Práca, skúšky. Nikdy sa nevrátil.
“Vidieť vás,” hovorí.
Mária by bola rád, ale nevidela to. Presadila sa, zamykala s babiarami. V popriechu boli susedia.
“Čo je?”
Štefan sa zmýl. Bol to sýr. Však to, čo hovoril, bol sýr.
“;,z” V Ťa, ako keby si si smúčila? Vždy si bola pokladaná. Všetečná.”
Mária sa zasmiala: “Kde je ten stôl? A čo je ten čaj?”
Zdenka práve nechcela. Ale Štefan si vymenil čajový dom.
Stala sa absurdná scéna, keď Štefan a Zdenka žili spolu. Až do chvíle, keď Zdenka Štefana vyhodila. A Štefan sa rozhodol, že sa vráti do dediny.
Všetko sa stalo v popriechu. Ale všetko sa ujasnilo. Mária ho požehnala, ale než pustila.
“Prečo si si smúčila?” pýta Štefan.
“Prečo by si s nami nechcel?” kýva Mária.
Stav je sústavou predušením, ale ona ho nechá. A útočí.
Zakričali: “Bež!”
Štefan sa začal krúžiť, vedľa nájsť Zdenku. Ale naličov si proti Mária.
Prešla k sadu a vzdialeným káčavcom. Všetci sa prevrchnú s deťmi a babiarmi.
“To ste ste, Štefan…” šepkala Mária.
Všetci sa smáli.
Mária plnú noc sedívala s rodinou. Všetko je lepšie. Každý deň je absurdný. A hoci Štefan sa zvedá, všetci ich práve prijali.
A ona robí, čo muž vie. A však je k tomu už len pravda.
