Moja kamarátka Zuzka vari ako z neba. Božsky, úžasne, z cukety a zemiaku dokáťe spraviť také, také…! A to pečenie! A to pekne opelené mäso všetkých druhov! Ale to som odbíhala.
Zuzka má nadváhu. Niečo viac, ale je naozaj krásna, hladká ako červené jablko, čulá, žiadna dýchavičnosť, žiadny tlak. Má manžela, s ktorým žije už pätnásť rokov. Celých tých pätnásť rokov ju jej manžel Janko s vášňou a štipkou sarkazmu trápi kvôli tej nadváhe. Veľmi vynaliezavo, s fantáziou. Pred priateľmi. Pred cudzími. Vymýšľa zdanlivo láskavé prezývky – moja kravička, môj hrošík. Aha, stúpla si mi na nohu, mám zlomeného celého Janka.
Vychvaľuje známe fitky a proste všetkých, ktorým priali dobré gény. Aj mne párkrát prišli tieto pochybné komplimenty a ja som úplne zbytočne skákala Zuzke na obranu, hovorila som o metabolizme, dedičnosti – ale márne.
Zuzka vždy držala tvár, dokonca sa na tie vtipy usmievala. Aj sama sa občas zahrávala so svojimi formami. Po narodení dcéry sa situácia zhoršila, dcéra zdedila jej „jablkovú“ postavu a Janko sa sťahoval na ňu, keď sa blížila puberta: „Veď čo to žerieš, budeš ako matka, pozri sa na seba, nechceš byť krásna, a nie ako to beztvaré bývadlo!“
A tu sa Zuzka zrazu prebrala. Raz, druhýkrát, tretíkrát mu povedala, že takto sa to nedá, ale samozrej… márne. A pred rokom to buchlo. Nebola som tam, povedali mi to. Keď Janko opäť v spoločnosti začal predvádzať svoje vtipkovanie o postave ženy, ona zrazu povedala: „Janko, vieš čo, nasr@l si mi. Ak sa ti nepáči moja postava – nedržím ťa, choď si nájsť nejakú štíhlu, lebo mňa to už prestalo baviť.“
Zavolala si taxík a odišla domov. Janko sa stále šklebil a žartoval, za manželkou sa neponáhľal. „Kam pôjde,“ vravel, „urobí hluk a potom to prejde. Veď aj sama vie, že vyzerá ako prezretý paradajok.“ Dokonca aj priatelia sa mu snažili vysvetliť, že nemá pravdu a že Zuzka vyzerá skvele, ale… márne.
Doma Zuzku nebolo. Ani dcéry. Ukázalo sa, že si zobrali veci a odišli k Zuzkiným rodičom, ktorí majú dom v inom obvode. Do školy to nie je úplne pohodlné, ale čo už. Druhý úder bol, že Zuzka podala na rozvod. Janko neveril: „Čo, vážne kvôli tým mojim vtipom?! To snáď nie! Ona určite má milenca! Alebo… veď komu by taká hrubá bola dobrá…“
Už asi tušíte. Milenca nebolo, len Zuzke to proste už lezlo na nervy. Pracuje na dobrej pozícii vo veľkej firme, plat má slušný, rodičia pomohli – a tak si bez čakania na delenie spoločného bytu kúpila peknú dvojizbovku v novostavbe pre seba a dcéru.
Po rozvode zostal Janko s jednizbákom. A auto musel predať, peniaze sa rozdelili. Alimenty mu ešte tri roky, plat má malý, a po odpočítaní štvrťky mu zostane len tak tak. A hlavne – rozpráva kamarátom, že jeho bývalá, tá mrťačka, ho za tie roky naučila na dobré jedlo, a teraz je odsúdený na polotovary alebo chodiť k mame na večeru. „Jej kuracie mäso,“ hovorí, „sa mi zdáva v noci. Jej plov! Koláče! Celé rady koláčov s rozličnými náplňami! Prebudím sa v slzách.“
Nájdeť si babu? No našiel. Vari nejaké svinstvá, nedá sa to jesť. No, áno, štíhla… no tak trochu, v našom veku už modelky nie sú. Prečo si našiel mladú? No, s mladými to nejak nevyšlo, plat je nízky, a on sám už tiež nevyzerá ako Apolón – brucho, pleš, zadychčuje sa. Päťdesiatka je päťdesiatka.
Ale vraví, že najhoršie je, že Zuzka schudla. Nie veľa, ale vidno – o pár čísel určite. Spoloční priatelia vravia, že pre seba a dcéru varí teraz inak – tiež chutné, ale viac zeleniny, mäso nikdy nebol ich šálom. A sladké koláče? Tie si dopýtal skôr Janko, miloval sladké. Nedávno, hovorí, ju stretol v supermarkete – stratil reč. Pristúpil k nej a povedal: „No ty si, však, docela pekná… takéto mi už aj veľmi pôsobíš. Poďme to skúsiť od znova.“ A ona čo? „Do rýchlej…“ Čo to má znamenať „do rýchlej“?!
Veľmi sa urazil. „Ja k nej s otvoreným srdcom,“ hovorí, „a ona ma pošle do… Veď keby nie ja, tak by aj naďalej chodila ako krava, nevd––A teraz už si len nosí tú jej krásnu vôňu domácich koláčov, ktoré mu chýbajú najviac.
