Môj život mohol byť šťastný. Môj manžel, Ján, je človek, o akom som vždy snívala: láskavý, spoľahlivý, vždy pripravený podporiť ma. Čakáme dieťa, a je to zázrak, keďže obom nám je už cez štyridsať. Nad naším šťastím sa však vznáša temný mrak – choroba mojej matky.
Na začiatku roka jej lekári diagnostikovali strašnú chorobu – Alzheimerovu. Moja mama, Zdenka Petrová, ma vychovávala sama, bez otca, ktorý zmizol z nášho života ešte pred mojim narodením. Nedokázala som ju nechať napospas osudu. Po dlhých dohadách s manželom sme sa rozhodli, že ju vezmeme k nám do bytu v Košiciach. Ján súhlasil:
“Miesto máme, Evička. Je to tvoja mama, a už je stará, čo nám môže urobiť?”
Pripravili sme pre ňu útulnú izbu, pravidelne chodíme k lekárovi, dbáme na lieky. Ale moja tehotenstvo, ktoré som vnímala ako požehnanie, ju nejak nepotešilo. Čakala som, že bude nadšená z budúcej vnučky, veď toľko snívala o pokračovaní rodu. Namiesto radosti sa však jej správanie čoraz viac desilo.
Niekedy sa na mňa pozrie prázdnym pohľadom a zrazu vyhrkne:
“Kto si ty? Vypadni z môjho domu!”
Keď sa ju snažíme upokojiť, začne kričať:
“Nekážte mi! Tu som ja gazdiná, vy ste tu nikto!”
Presúva nábytok, schováva moje veci, a niekedy ma až vyženie von, akoby som bola cudzia. Trpela som, ale keď začala žiadať, aby som vynášala ťažké tašky alebo pomáhala posúvať skriňu, moja trpezlivosť pukla. Snažila som sa vysvetliť, že kvôli tehotenstvu nemôžem nosiť ťažké veci, ale v odpovedi som počula len:
“Nevďačná hyena! Celý život som ti obetovala, a ty mi ani pomôcť nevieš!”
Opakovala som, že čakám dieťa, že sa musím šetriť, ale jej oči zostávali prázdne. Nepamätá si. Nerozumie. Z tejto beznádeje plačem v noci, a každý môj vzlyk, zdá sa, bolí môjho ešte nenarodeného malého.
Aj Ján je na pokraji sil. Mama si ho mieša s vymyslenými ľuďmi, volá ho Mišo, alebo nejakými čudnými menami. Rozpráva mu o mojom detstve, akoby bol náhodný známy, nie môj manžel. Nedávno mi priznal, so zovretými zubami:
“Eva, už to takmer nevydržím. Ak to potrvá, stratím nervy. Strachujem sa, že jedného dňa urobím niečo strašné.”
Aj ja som na hranici. Ale najhoršie je, čo ma trápi – strach o dieťa. Som v dvadsiatom druhom týždni a v hlave sa mi premieta strašidelná predstava. Čo ak si mama pomyslí, že moje dieťa je cudzie? Čo ak sa ho bude chcieť zbaviť? Odvezie ho do útulku, vyhodí von, alebo… nechcem ani myslieť na to, čo ešte môže urobiť. Tieto myšlienky ma dusia, berú mi spánok, kazia radosť z očakávania.
KamaráKamaráti mi radia, aby som ju dala do starobinca, ale ako mám opustiť ženu, ktorá pre mňa obetovala celý život, keď teraz najviac potrebuje, aby niekto obetoval pre ňu?
