Mala som 16 rokov, keď som otehotnela s chlapíkom, ktorého som úprimne milovala. S Milanom Kováčom som sa stretávala celý rok a potom som zistila, že som tehotná. Milan bol spolužiakom z ročného ročníka. Keď sme sa dozvedeli o tehotenstve, zahrozil nás strach, a tak sme o tom nepovedali rodičom. Keď ich pravda dopadla, rozčúlili sa.
Naša rodina bola v našom okolí považovaná za príkladnú. Bola som jediná dcéra a v škole som dosahovala dobré výsledky. Milan a ja sme boli ešte neplnoletí, takže o našom osude rozhodli nami rodičia.
Obaja sme sa v škole výborne darilo, pričom rodičia snívali, že pôjdeme na prestížne vysoké školy, ukončíme ich a založíme si slušné zamestnanie. Dieťa by naše plány prekĺzalo.
Preto ma moja matka prinútila podstúpiť potrat. V tom čase to nebolo ešte zakázané a zákrok prebehol bez komplikácií.
Po tom sme sa s Milanom vrátili k bežnému životu. Stále sme sa stretávali, dokončili sme stredoškolské štúdium, nastúpili sme na univerzitu a o rok neskôr sme sa zosobášili. Rodičia nám nekladli prekážky. Po niekoľkých rokoch som znovu otehotnela a všetci sme boli šťastní.
V šiestom mesiaci však začala krvácanie. Chlapčik sa narodil veľmi slabý, vážil len 1,5 kilogramu a o tri hodiny neskôr zomrel.
Situácia sa skomplikovala. Lekári nedokázali zastaviť krvácanie a museli mi odstrániť maternicu. Už nikdy nebudem môcť mať deti. Moja matka ma navštívila v nemocnici a vyznala, že veľmi ľutuje, že ma pred rokmi prinútila k potratu, ale slová mi nepomohli.
Minulosť sa nedá vrátiť a chyby, ktoré sme urobili, sa nedajú opraviť. Teraz už nebudem matkou a nebudem mať vlastné deti. Neviem, či my s Milanom dokážeme udržať manželstvo a nájsť šťastie. Deti sú však pre bežnú rodinu dôležitým pilierom.
Poučenie, ktoré si nesiem: keď sa v životných rozhodnutiach riadime strachom a tlakom okolia, môžeme si nenávratne zničiť svoje vlastné šťastie. Rozhodovať sa z rozumu a lásky, nie z panicu, je jediný spôsob, ako neľutovať svoje činy.
