Mám 16 rokov a tehotním s chlapíkom, ktorého naozaj milujem. Chodím s Ľubom už rok a teraz som zistila, že som tehotná. Ľubo je môj spolužiak z triedy, obaja sme ešte neplnoletí, takže keď sa o tom dozvedeli naši rodičia, vypukla medzi nami obrovská panika a nehovoríme o tom nikomu.
Naša rodina je v Bratislave považovaná za príkladnú. Som jediná dcéra a vo škole si veľmi dobre vedie. Rodičia očakávajú, že pôjdeme na dobré vysoké školy a vybudujeme si stabilné kariéry. Dieťa by podľa nich mohlo tieto plány skaziť.
Preto moja mama Jana ma prinúti k abortu. Stále ešte nie je neskoro a všetko prebehne bez komplikácií. Po zotavení sa vraciame s Ľubom do bežného života stále sa stretávame, dokončíme strednú školu, nastúpime na univerzitu a o rok neskôr sa zosobášime. Rodičia nám už viac neprekážajú.
Keď sme už manželia, znovu otvárajú dvere nášho šťastia a potom sa dozvieme, že som opäť tehotná. Všetci sme nadšení. V šiestom mesiaci však začnem krvácať. Chlapček sa narodí veľmi malý váži len 1,5 kilogramu a po troch hodinách umiera.
Lekári nedokážu zastaviť krvácanie a musia mi odstrániť maternicu. Už nikdy viac nebudem môcť mať deti. Moja matka Jana prichádza do nemocnice, pláča a hovorí, že veľmi ľutuje, že ma pred rokmi prinútila k abortu. To mi však nepomôže zmierniť bolesť.
Minulosti sa nedá vrátiť a chyby, ktoré sme urobili, už neodstraňujeme. Teraz som neschopná stať sa matkou a nikdy nebudem mať svoje vlastné deti. Neviem, či ja a Ľubo dokážeme udržať manželstvo a nájsť šťastie, pretože deti sú pre bežnú rodinu veľmi dôležité.
