Moja matka je vážne chorá a necítim kvôli tomu žiadne emócie. Zaslúžila si to.
V našom vchode žije staršia pani menom Alžbeta. Vždy bola pre všetkých dobrá susedka, ochotná pomôcť slovom aj skutkom. Keď moja matka ochorela, Alžbeta nás často navštevovala, aby sa o ňu postarala, kým som bol v práci alebo sa staral o deti. Pečovala o moju matku, pomáhala v domácnosti a vďaka jej starostlivosti sa matka postupne zotavovala.
Časom však vážne ochorela aj Alžbeta. Jej stav bol oveľa horší a musela byť hospitalizovaná. Doteraz som bol presvedčený, že je sama, že nemá ani deti, ani príbuzných. Ukázalo sa však, že má veľkú rodinu: syna, ktorý zastáva vysokú pozíciu vo veľkej firme, dcéru – úspešnú podnikateľku, a niekoľko vnúčat. Všetci žijú v dostatku, no počas celej doby, čo sme boli susedia, som nikdy nevidel, aby ju niekto z nich navštívil.
Keď Alžbetu odviezli do nemocnice, jej dcéra prišla len zobrať potrebné veci. Stretol som ju v chodbe a ponúkol som pomoc, chcel som sa podeliť o skúsenosti s opaterou o chorého človeka. Jej odpoveď ma však zaskočila:
„To sa ma netýka. Doniesla som, čo povedal lekár, viac nič nepotrebuje. Nech je rada, že som vôbec prišla.“
Bol som otrasený takým chladom. Ako sa dá tak správať k vlastnej matke? Priniesť veci podľa zoznamu a odísť bez jediného náznaku súcitu.
Každý deň po práci som chodieval za Alžbetou do nemocnice, snažil som sa ju podporiť, rozprával novinky, aby jej aspoň trochu spestril deň. Potom som sa vracal domov a nemohol prestať myslieť na jej dcéru a jej ľahostajnosť.
Keď sa o tom dozvedela moja matka, povedala:
„Ty nevieš, aké mali vzťahy v rodine. Možno nie je náhoda, že sa od nej deti odvrátili.“
„Ale predsa je to jej matka, nech bolo čokoľvek.“
„Keby všetci mysleli ako ty, svet by bol oveľa lepší.“
Tieto slová ma donútili zamyslieť sa. Naozaj, nikdy nepoznáme celú pravdu o cudzích rodinách, o tom, aké boli ich vzťahy, aké rany a křivdy sú pred okolím skryté. Aj tak je pre mňa ale ťažké pochopiť a prijať takúto ľahostajnosť k človeku, ktorý ti dal život.
