Desať rokov po tom, čo Katarína Hronská odišla od manžela Ondreja Hronského a dvoch malých dcér, pretože odmietla byť jeho opatrovateľkou, po tom, čo bol pripútaný na invalidný vozík, sa vrátila do ich bývalého domu a požiadala o finančnú pomoc. Keď ju opustil aj druhý manžel a ona sa ocitla na pokraji úplného finančného krachu, objavila sa vo dverách – zmenená ťarchou rokov a vyčerpaním. Ondrej, ktorý teraz sám vychovával dcéry Boženu a Želmíru, ju neochotne vpustil dovnútra, hoci vo vzduchu visela ťažoba nevyriešeného napätia. Dievčatá, ktoré mali vtedy trinásť a desať rokov, stáli vedľa otca chladné a tiché.
Večera sa stala nepríjemnou skúškou, plnou nútených rozhovorov a krutej pravdy o živote, ktorý Katarína zanechala. Dievčatá, ktoré dôverne poznali svoj každodenný život s Ondrejom, odpovedali na jej snahy o kontakt zdvorilým, no opatrným odstupom. Katarína sedela v dome, ktorý bol postavený na spomienkach, ktorých nebola súčasťou. Bolo jasné, že je cudzia, osoba snažiaca sa nájsť si miesto v rodine, ktorá sa už dávno naučila žiť bez nej.
Po večeri vytiahol Ondrej starú, ošúchanú rozprávkovú knihu, zlepenú lepiacou páskou, s názvom „Dobrodružstvá malej líšky“. Nebola to obyčajná detská knižka. Na jej okrajoch boli jeho rukou husto popísané poznámky o najdôležitejších okamihoch v živote dievčat, o ich úspechoch i ťažkostiach. Boli tam všetky tie roky, ktoré Katarína prežila bez nich. Prinútil ju, aby knihu prečítala dcéram, a postavil ju tak zoči-voči skutočnej váhe všedných dní a citovému bremenu detstva, ktorého sa sama rozhodla vzdať.
Kým Katarína čítala, hlas sa jej triasol. Dievčatá si ju pozorne prezerali – ženu, ktorú doteraz poznali iba zo starých fotografií. Tá chvíľa ich dojala k slzám a rozhovor, ktorý nasledoval, im dal odvahu klásť najbolestivejšie otázky. Ten rozhovor ju prinútil postaviť sa pravde bez výhovoriek. Musela uznať, že nebola pri ich narodeninách, nepočula ich obavy, nevidela ich rásť, nezdieľala ich malé víťazstvá ani prehry.
Na záver dal Ondrej Kataríne dosť eur, aby sa postavila na nohy, ale jasne jej dal najavo, že to nie je znak odpustenia ani vymazania minulosti. Odovzdal jej knihu, aby konečne dokončila príbeh, ktorý sama nechala v polovici. Tým dcéram ukázal, že súcit je dôležitý, no neznamená povinnosť popierať bolesť z minulosti. Keď Katarína odišla, rodina otvorila novú stránku svojho života a starý, bolestivý príbeh nechala za sebou. Začala písať úplne nový príbeh.
