Moji rodičia
Moja mama bola naozaj krásna žena. Hovorím bola, lebo pred pol rokom zomrela, len dva týždne po otcovi. A hoci obaja mali už cez osemdesiat, mám pocit, že tu s nami pobudli prikrátko veď to boli moji rodičia.
Mama bola ozajstná krásavica. Sám som to videl, aj keď som jej syn, predsa len som muž. A otec mi to opakoval stále dookola celý život. Aj keď sa mama na mňa hnevala kvôli škole alebo pre čokoľvek, otec vždy prišiel za mnou do izby, smutno si vydýchol, sadol si vedľa, ruky zatlačil medzi kolená rovnako ako ja a mlčal. Nakoniec náš nemý rozhovor ukončil takto:
No tak, synku, nehnevaj sa na našu mamu… No, nakričala, poohovorila… Ale aj my dvaja nie sme žiadna výhra, a ona je predsa len… dievča. Potrebujeme ju obaja ako vzduch. Skús by jej ísť povedať prepáč.
Ja som sa nadychoval, celý pripravený sa pohádať a zúriaco pozerať smerom k otcovi. Ten však už vedel, čo príde, vystrel ruku s dlaňou ku mne, akoby ma chcel umlčať, a povedal pevne, ale prísne:
A aby si mi neskúsil o mojej žene povedať niečo zlé!
Vyfučal som ako balón a nič som si nedovolil. Lebo som otca mal veľmi rád. A aj mamu som mal rád. Veľmi.
Tým to bolo, že som vedel, ako sa z nich stal manželský pár. Otec mi to vrtkavo rozprával po tajme pred mamou. Aj mama ale vždy len po tajme pred otcom.
Mama vtedy študovala na univerzite, bola prváčka. Mienila si zobrať nejakého Eda. Raz si Edko priviedol na rande kamaráta Borisa, keďže Boris len nedávno prišiel do Bratislavy a Edko ho nechcel nechať samého celé popoludnie. Tak Edko zavolal Borisa na stretnutie… Teda, vlastne išli spolu na rande s Edovou takmer-nevestou.
Edko predstavil Borisa mame. A Boris, ako ste už určite pochopili, bol môj budúci otec.
Celý večer sa potulovali po meste. Boli v parku, zhora z altánku, aby nemuseli platiť vstupné, pozerali nejakú nesmierne vtipnú komédiu v letnom kine. Tento nápad mal práve môj otec Edko by to nikdy nevymyslel! A aj mamu vytiahol otec na ten altánok, keďže bol už vtedy silný a statný. Nie ako ten Edko, ktorého som síce nepoznal, ale tušil som, že je to jednoducho slaboch nie ako môj otec!
Edko sa celý večer predvádzal, recitoval básne a rozprával, ako s mamou budú žiť po škole. Otec mlčal, len vdychoval a počúval (tak hovorila mama). A keď sa lúčili, otec chytil maminu drobnú ruku medzi svoje veľké teplé dlane a povedal:
Vierka! Tohto nepotrebuješ. Choď radšej za mňa.
Mama sa zľakla a prekvapene sa pýtala:
A kedy?
Otec bol sústredený do posledného kúsku a okamžite odpovedal:
Zajtra…
A aby to Edkovi aj mame úplne dorazil, dodal:
Budeme mať syna. A budeme ho obaja nesmierne milovať. A vďaka nemu sa ešte viac zamilujeme aj do seba. Pomenujeme ho Igor. Ako slovenského veľmoža
Dobre, súhlasila hneď mama a o mesiac na to sa vzali.
Na svadbe bol Edko otcov svedok.
Potom otec s mamou dokončili univerzitu a odišli spolu do Košíc, lebo každý mal v diplome napísané geológ-geodet. Práve tam, v Košiciach, dostali svoju prvú bytovku, ktorú vedúci bane vybavil pre mladých špecialistov prerobili im sklad zametený haraburdím na maličký byt pri miestnom kultúrnom dome.
O deväť mesiacov sa narodil vytúžený Igor. To som bol ja. A naozaj ma obaja milovali silno-silno, ako mama sľúbila otcovi.
Otec požiadal v stajni o starú kobylu Martu, aby mohol z pôrodnice doviezť mamu i mňa.
Keď sme spolu prichádzali k nášmu bytu (to rozprával otec), zbadali sme pred vchodom Edka s veľkou pozinkovanou vaničkou na kúpanie bábätka. Zohnal ju cez ťažké známosti. Práve tá vanička bola mojou prvou postieľkou i kúpacou misou. Mama tam vložila veľký páperový vankúš od svojej mamy, pred svadbou dostala do výbavy, a vždy ma pekne povliekla posteľnou bielizňou. A keď nastal čas kúpeľa, vankúš preložili na rodičovskú posteľ a ja som sa začal máčať. Otec sa domov ponáhľal, aby kúpeľ… Myslíte, že poviem červeného koňa? Nie, syna… aby kúpanie syna neprebiehalo bez neho. Podopieral mi hlavičku (to rozprávala mama), ona sama umývala kniežacie telíčko.
Knieža zo mňa síce nevyrástlo, ale geológ po rodičoch zo mňa hádam celkom obstojný je.
Najzaujímavejšie je, že aj moja manželka je geologička. Spoznali sme sa v práci po škole. Moju Táňu si mama hneď veľmi obľúbila. Aj otec mimoriadne. Keď k nám prišli na návštevu alebo sme chodili my k nim a ja s otcom sme šli na balkón vyvetrať si hlavy, povedal mi:
Vieš, v živote som mal šťastie dvakrát: prvý, keď som stretol našu mamu; druhý, keď si si vzal Táňu. Dávaj si na ňu pozor, veď je tiež dievča, ako naša mama…
Otec odišiel nečakane počas noci. Mama okamžite cítila, že už nie je medzi nami a prebudila sa…
Po jeho smrti veľmi rýchlo zostarla a veľa vecí začala zabúdať. Napríklad aj to, že otec už nie je. Keď sme si ju zobrali k sebe, sedela celý deň pri okne a čakala, kedy sa otec vráti z práce. Do posledných dní varila svoje výborné fašírky, ako ich má Borisko rád…
