V poslednom čase začala moja mama bývať sama. Rozišla sa s otcom a môj brat s ňou chvíľu býval, ale potom sa odsťahoval k dievčaťu. Sťažovala sa mi, že je jej ťažko v takom veľkom dome je tam prázdno a smutno. Túži po rozhovore, po spoločnosti. Bolo mi jej ľúto, preto som jej navrhol, či by nechcela bývať so svojou sestrou. Aj tá žije sama. Mama však nebola touto predstavou nadšená. Vraj v tom veku je už ťažké zísť si povahami.
Keď brat odišiel, mama nás začala často navštevovať. Niekedy cez víkend, inokedy len tak počas týždňa. U nás bola vždy vítaná a tešili sme sa, keď prišla. Rovnako sme chodili za ňou, keď sa dalo. Keď navštevujeme svokrovcov, berieme ju so sebou na chalupu. Robíme všetko preto, aby sa necítila taká osamelá.
Všetko bolo v poriadku, kým sa nám s manželkou nenarodil syn. Pod zámienkou, že príde pomôcť s vnukom, ma mama požiadala, či by nemohla u nás chvíľu bývať. Stalo sa to hneď po mojom návrate z nemocnice. Jej dôvody zneli rozumne. Po dlhšom prehováraní sme súhlasili. A musím uznať, že nám naozaj veľmi pomohla. Stará sa o bábätko, pomáha s domácnosťou. Len sme nepočítali s tým, že sa u nás zdrží tak dlho. Prešlo už vyše dvoch mesiacov a ani náznak, že by sa chystala ísť domov. Naopak, začala rozprávať, že by jej byt nemal zívať prázdnotou vraj by bolo rozumnejšie dať ho do prenájmu…
S manželkou sme jej vďační za všetko, čo pre nás robí. Len sa nám už začína žiadať viac súkromia. Je u nás stále. Je dôchodkyňa, von veľmi nechodí, a keď je doma, stále niečo organizuje. Prekladá veci v kuchyni podľa seba a mne aj manželke chýba osobný priestor. Predsa len, rozhodli sme sa vytvoriť si vlastnú domácnosť. Sme mladá rodina. Náš byt na Račianskej ulici nie je veľký a jeden človek navyše je už cítiť. Navyše si doma nemôžeme dovoliť ani obliecť len tak po svojom. Je to stresujúce. Mama mi začala hovoriť do života a do financií. Vyčíta manželke, že jej málo pomáham.
Snažil som sa mame otvorene vysvetliť, že je prirodzené, keď mladé rodiny žijú samostatne. Ona však moje argumenty neprijíma. Tvrdí, že je normálne, keď ostanú deti bývať s rodičmi a že rodičia dnes bez pomoci detí novorodenca nezvládnu. Vraj je bábätko obrovská zodpovednosť a že mám byť vďačný. Už ale neviem, ako jej vysvetliť, že jej prítomnosť nám už lezie na nervy, že nám začína prekážať. Je mi jej ľúto, že je sama na staré kolená.
Lenže za to, že sa rozviedla s otcom, nikto nemôže. A vždy si môže nájsť nového muža…
